Doľahla na mňa, nemoc a teraz zrovna nepíšem o tej nádche čo ma sprevádza od kedy sme boli robiť zbierku na duševné zdravie (áno, tie kvety čo sú skoro ako narcisy len tieto sú modré, neviem im prísť na meno) Neviem, či moju nemoc nazvať depkou od depky sa líši všetkými klinickými príznakmi.... Proste skôr by som to nazvala nemoc z minulosti, ktorá sa ma zmocnila v prítomnosti...

Včera som išla s kamarátkou do jedného baru, neboli sme tam už večnosť asi preto, že sme už večnosť spolu nechodili von... A tam to prišlo... Všetko začalo nenápadne pri biliardovom stole... začali sme odokrývať témy, ktorým som sa dlho vyhýbala, spomienky, ktoré som tak dlho ignorovala sa zas predierali do mojej mysle...na všetko si pamätám do detailov... áno aj na to zlé, ale aj na to dobré...

Stále otázky, možno mierne výčitky prečo som sa vtedy rozhodla ako som sa rozhodla...

Poznáte to ? Stojíte na brehu rieky a premýšľate či idete na druhú stranu... Ja som chcela zostať na brehu, ale rozhodla som sa riskovať a prešla som... Na tú lepšiu stranu, na tú čo zo mňa urobila inteligentnejšiu, rozhodnejšiu, ale aj smutnejšiu ženu alebo ešte dievča ? Spontánnosť, smiech, radosť zo života a to ostatné zostali na druhom brehu...

Keď som sa ráno zobudila stále som na tým uvažovala... Keby bolo keby (nie, nemyslím ten nový seriál). Keby sa toľko toho nezvrtne, keby babka nezomrela a Daniela neochorela, keby idem na elektrotechnickú a nie na zdravotnú a nikdy by som nevidela ľudské utrpenie,  keby vtedy začnem chodiť s tým, ktorým som chcela a on chcel tiež, keby...

Spomienky sú to čo náš ťahá zo dna alebo ku dnu ?

Áno, pred dvoma rokmi som spravila rozhodnutie, robíme ich všetci, každý deň väčšie či menšie a s rozhodnutiami sú spojené naše výťaztvá aj prehry...

Myslením na minulosť ovplyvňujeme prítomnosť a možno tým ničíme našu budúcnosť a možno nie...

Venované ľuďom čo sa rozhodli, či už správne alebo nesprávne...