Vždy som mal gýč za skôr zábavnú vec, niečo prosté pre prostých ľudí, niečo, na čo majú právo, akúsi hru na umenie, ktorá má potešiť človeka, ktorého komplexnosť vnímania nie je zvlášť výrazná. Gýč mi nikdy neprekážal, nepoburoval ma a vždy som ho bránil pred intelektuálmi, ktorí sa radi nadraďujú.
Ani vo sne ma nenapadlo, že raz ma gýč bude desiť.
Bolo by hlúpe od slávnostných ceremónií olympijských hier očakávať nejaké zvláštne umelecké kreácie. Je to show pre masy a tie sa majú v úžase prilepiť k obrazovkám a sledovať jednoduché a ľahko zrozumiteľné obrazy. Áno, otvárací a zatvárací ceremoniál Hier je vždy viac, či menej gýčový - a tak je to v poriadku. Lenže ceremoniály pekingských Hier boli tým druhom gýča, ktorý nezobrazuje iba svoju povrchnosť a bezduchosť, zároveń boli propagandistickým gýčom, ktorý mal svoje idologické ciele a pokiaľ sa dá usudzovať z prevládajúceho nadšenia v našich médiách - tieto ciele splnil.
Za slovami veľkolepý, pompézny, mohutný sa skrýva jed, nákaza. Ten istý jed, ktorý tak fascinoval Nemcov v tridsiatich rokoch 20teho storočia vo veľkolepých fakľových sprievodoch NSDAP, v masových cvičeniach na obrovských plochách, v obrovských masách nadšených dobrovoľníkov, ktorí v mene Myšlienky obetovali svoj čas a svoje úsilie. Jedna vôľa, jeden národ.
Tento jed je zložený z tých istých komponentov. Stovky bubeníkov ako jeden robia ten istý pohyb a ich tváre vyžarujú to isté nadšenie. Tisícky rovnako odených dievčat podľa povelov režiséra, či Vodcu, pochodujú aby vytvorili obrazec, či symbol. Je jedno, či na mieste 546 stojí nadšený XY alebo WX. Sú nahraditeľní, veď Čína je dôležitá, nie oni. Rozhoduje množstvo, rozhoduje fascinácia množstvom jedincov bez vlastnej vôle, podriadených réžii Vodcu.
Za farebnosťou, za ohňostrojmi, za množstvom ostáva prázdnota obsahu. Tzv symboly šťastia vytvorené z ľudských tiel sú iba tvarmi, ktoré nesymbolizujú to, čo "vyzerajú", ale iba a len masu podriadenú vôli veľkej strany a vlády Čínskej ľudovej republiky - symbolizujú moc. Kostýmy sú uniformami, gestá sú heslami a všetko a všade kričí: sme veľkí, sme najväčší, sme mocnosť a rátajte s našou vôľou a silou.
Nie, naozaj nie je gýč ako gýč.
Iste, našli sa aj zaujímavé a obsažné momenty. Spomeniem napríklad pôsobivé tanečné maľovanie klasického čínskeho obrazu na rolujúcom sa zvitku papiera. Ale prevládali masové scény plné pompéznej bezduchosti, scény, ktoré mali ohurovať svojou veľkosťou a vyvolávať davové šialenstvo.
Nie - ďakujem. Za svoj život som si dosť užil kolektivistického bahna, plného bezduchej masovosti.
A je mi smutno z toho, že médiá si tak málo všímali túto podstatnú vec. Miesto toho vyhľadávali zástupné škándály okolo Tibetu, ktorý je mimochodom súčasťou Číny najmenej 600 rokov, alebo toho, či novinári mohli chodiť na internet. Tí istí novinári potom oslavovali ducha spoločenského usporiadania, toho ducha, ktorý je podstatou a neustálou hrozbou každej slobodnej spoločnosti. Ducha, ktorý jedincov mení na súčiastky živých obrazov, na súčasť jedného veľkolepého a kolosálneho gýča, kde jedinec neznamená nič.
Pre mňa bol záverečný ceremoniál ponurý a desivý až do momentu, kedy prišiel londýnsky autobus pozvať na Hry 2012 do Londýna. Na takej malej časovej ploche v tej totalitárnej temnote zažiarilo ako iskrivý pramienok kreativity, individuálnej slobody a radosti zo života vystúpenie malej skupinky britských umelcov. Každý bol inak oblečený, vyjadroval inú individualitu a vlastný štýl a dokopy sme mohli vidieť úžasný ohňostroj slobodomyselnosti.
Nech nebudú londýnske Hry perfektne zorganizované - perfektne možno organizovať iba bezduché bábky v totalitných spoločnostiach. Nech nebudú londýnske Hry také pompézne a veľkolepé - verím však, že budú oveľa ľudskejšie a slobodnejšie. A budú mať Štýl, pretože Londýn - to je štýl. Áno, možno na nich nebude prekonaných toľko svetových rekordov, ale verím, že budú viac o športe ako o gladiátorských zápasoch.