SEDÍM. MÁM UVOĽNENÉ NOHY, NEDOTÝKAJÚ SA ZEME. HLAVA SMERUJE K OBLOHE. RUKY SÚ CHLADNÉ, ZOHRIEVAM SI ICH POD KABÁTOM. MÁM KABÁT, SNEŽÍ. NIEKEDY PRŠÍ.  SLNKO URČITE NESVIETI. TO JE JEDNO, ČO PADÁ. SOM V STREDE POĽA. JA, STOLIČKA A UNAVENÝ PRIESTOR. OKOLIE MLČÍ.

OČI SA MI ZVLÁŠTNE ROZVODNILI. NIEČO Z NICH TEČIE. PRESÚVA SA TO NA PERY. JE TO SLANÉ AKO LUPIENKY A TEPLÉ AKO TRENIE DVOCH TIEL. NEVIEM, ČO MÁM ROBIŤ. SOM VYSTRAŠENÝ. BOJÍM SA, ŽE STRÁCAM TELESNÚ TEKUTINU. BOJÍM SA, ŽE MA TO OSLABÍ. NEMÔŽEM TO ZASTAVIŤ.

 PRIDÁVA SA NOVÝ POCIT. HRUDNÁ KOSŤ, STRED, POD TÝM? NEVIEM TO PRESNE LOKALIZOVAŤ. NIEČO MA TAM TLAČÍ. AKO PRERASTENÝ ČERV.  HĽADÁ SI CESTU VON Z MÔJHO TELA. AKO NEPRETRÁVENÝ VEĽKÝ KUS ZEMIAKOVÉHO CHLEBA. ZATARASIL MI TAM ČOSI. PRITOM SA STÁLE CEZ OČI ODVODŇUJEM.

ZAMÝŠLAM SA. KDE SOM? PREČO SOM SÁM? PREČO NA POLI? MUSÍM SEDIEŤ? MÁM KRIČAŤ? KTO MI TO UROBIL?

CÍTIM SLABOSŤ. ZOVRIEM RUKY. SÚ PEVNÉ. POHNEM NOHAMI. POSTAVÍM SA. ISTOTU V NICH MÁM. ROZBEHNEM SA A KRIČÍM. KRIČÍM, KRIČÍM. NA KRAJI POĽA STOJÍM. POZRIEM SA NA STOLIČKU. JE MEDZI NAMI ZHRUBA 224 METROV. STÁLE CÍTIM SLABOSŤ. ZREJME NEBUDE TELESNÁ. 

CHÝBA MI. ALE ČO? STÁLE SA POZERÁM TÝM ISTÝM SMEROM. CÍTIM SLABOSŤ A ZVLÁŠTNY POCIT PRÁZDNA. MUSÍM SA VRÁTIŤ. SADNEM SI NA STOLIČKU. MÁM UVOĽNENÉ NOHY, NEDOTÝKAJÚ SA ZEME. HLAVA SMERUJE K OBLOHE. RUKY SÚ CHLADNÉ, ZOHRIEVAM SI ICH POD KABÁTOM. MÁM KABÁT, SNEŽÍ. NIEKEDY PRŠÍ.  SLNKO URČITE NESVIETI. TO JE JEDNO, ČO PADÁ. SOM V STREDE POĽA. JA, STOLIČKA A UNAVENÝ PRIESTOR. OKOLIE MLČÍ.

STÁLE SEDÍM NA STOLIČKE. ZASPAL SOM. ASPOŇ MÁM TEN DOJEM. VIEČKA SÚ PRIVRETÉ. TELO SI NECÍTIM. OKOLIE NEVNÍMAM. TMA. CÍTIM OPÄŤ IBA STRACH. NEURČITÝ. MOŽNO SA BOJÍM, ŽE SA NEPREBUDÍM. MOŽNO SA BOJÍM, ŽE SA PREBUDÍM.

ASI SA MI NIEČO ZAČALO SNÍVAŤ. ALE NESEDÍM. USMIEVAM SA A HRDO STOJÍM. V RUKÁCH DRŽÍM AKÉSI DIEŤA. NEPLAČE. ŠTÍPE MA A ŤAHÁ ZA BRADU. SOM NEŠIKOVNÝ. OPÄŤ SA BOJÍM. TERAZ O TO DIEŤA. SNÁĎ MI NESPADNE. VRTÍ SA. JE ZVEDAVÉ. UKAZOVÁKOM MI STLÁČA NOS. MAM ZATRÚBIŤ? NEZATRÚBIL SOM. JE DROBNÉ. JE TAKÉ KREHKÉ. KDE JE JEHO MATKA?

ZOBUDIL SOM SA. VIEČKA MÁM OTVORENÉ. TELO SI CÍTIM. OKOLIE VNÍMAM. TMA. ASI BUDE HLBOKÁ NOC ALEBO SKORÉ RÁNO. CÍTIM OPÄŤ IBA STRACH. URČITÝ. NIEKTO JE PRI MNE. STOJÍ. MLČÍ. JEHO DYCH MI DOSLOVA VRÁŽA DO TVÁRE. OSTRÝ, UBEHANÝ, PREKVAPENÝ. ROSÍM SA.

DUMEM. MOŽNO UŠIEL. MOŽNO ODIŠIEL. MOŽNO HĽADAL. MOŽNO ZABÍJAL. URČITE MA VIDÍ, KEĎ STOJÍ. STÁLE SEDÍM NA STOLIČKE. MÁM UJSŤ? MÁM SA PRIHOVORIŤ? MÁM ZAÚTOČIŤ? MÁM VYČKÁVAŤ? BRAINSTORMING. MÁM V HLAVE ANARCHIU. OTÁZKY SA PLETÚ S OTÁZKAMI. ODPOVEDE SA PLETÚ S ODPOVEĎAMI.  OTÁZKY SA PLETÚ S ODPOVEĎAMI. UBEHLO ASI 30 SEKÚND.

STÁLE SEDÍM, POSTAVA JE PREČ.

ROZVIDNIEVA SA. ČAKÁM. SVETLO MI SNÁĎ ODPOVIE. MEDZITÝM POČÚVAM TICHO. OBZERÁM SA.MOJA STOLIČKA SA ZABORILA. PRESUNIEM JU O PÁR CENTIMETROV VEDĽA. NIE O VEĽA, NIE O MÁLO. VIDÍM KOTÚČ. UŽ JE CELÝ. ZAČAL SA DEŇ.

KTO MA NAVŠTÍVIL V NOCI? SÚ TU STOPY. RATICA. BLBEC. BOL TO JELEŇ. SAMOTÁR. SAMOTÁR ZAVETRIL SAMOTÁRA. SMRDELI SME ROVNAKO. ZĽUTOVAL SA. POCHOPIL, ŽE STOLIČKA JE MOJÍM DOMOVOM.

SEDÍM. NEMÔŽEM ODÍSŤ. NIE TERAZ. KEĎ MÁM KONEČNE PRIATEĽA. A TAKTO SI TU ŽIJEME . . . .