To som bol ešte malý chlapec. Veľmi malý chlapec s veľmi veľkou mamou. Mama sa zmenšovala s tým ako som rástol. Ale vtedy bola ešte veľká. Obrovská mama. Boli sme na nákupoch v meste. Vtedy neboli žiadne obchodné centrá. Chodilo sa z obchodu do obchodu. Alebo bol obchodný dom. Prior. Neviem čo sme nakupovali, ale presne viem, čo sa kúpilo mne. Bol som revízor.

Predávalo sa to v hračkárstve. Hračkársky revízor. Ale vtedy som bol ešte malý chlapec s veľkou mamou. Hračkársky revízor bol normálny revízor. Bol som výpravca a revízor. Záležalo od toho. Mal som igelitový sáčok v ktorom bola tá placačka. Taká, akou ešte donedávna výpravca vypravil vlak. Na jednej strane zelená a na druhej červená farba. Červená stojíš. Potom sa to pomklo v ruke a rušňovodič videl zelenú placačku. Štart. Výpravca vypravil vlak. Mal som placačku a štikačky. To boli také nožnice čo neboli nožnice. Nevedeli nič strihať. Vedeli urobiť dierku. Tak vlastne dierkovač. A boli tam lístky. Neboli naozajstné ale naozajstne vyzerali. A bola tam píšťalka. Výpravca mal píšťalku. Keby rušňovodič obzeral pekné cestujúce a nevšímal by si placačku. Vtedy by výpravca pískol: „kam pozeráš buľo, pod sukne? Z tej výšky aj tak neuvidíš! Tak do výstrihu čumákuješ? Marš zo stanice. Odchod. Je zelená.“ Rušňovodič by sa zahanbil a s vlakom by išiel do inej stanice pozerať cestujúcim dievčatám do výstrihu. Ale to som nevedel. Vtedy. Vtedy som mal píšťalku.

Z mesta sme sa vracali električkou. Na naše sídlisko chodila šestka. Číslo 6. Neskôr bola dokonca taká pesnička: električka číslo šesť, ráno čo ráno ... ale vtedy bol už večer. Obehali sme s mamou asi všetky obchody a išli sme domov večernou električkou. Vyzerala presne tak ako vyzerajú električky dnes. Bola červená a boli v nej sedadlá. Pri oknách a za sebou. Až na to jedno. To jedno sedadlo bolo úplne iné. V prvom rade to bolo posledné sedadlo pri zadných dverách. V druhom rade: sedeli ste opretý chrbtom o okno. Inak ako cestujúci. Po tretie ste mali okolo seba pultík. A po štvrté skoro vždy ste boli teta. Nie až taká veľká ako moja mama ale to je normálne. Jednak mama je mama a jednak teta sedela za pultíkom.

„Jeden dospelý a jeden detský“ stál som pri pultíku. Teta sa usmiala. Všetky tety sa usmievajú na malých chlapcov, ktorí chcú dospelý lístok pre seba a detský pre mamu. Dostal som lístky a pani mi ich hneď štikla. To bola tá špecialita. Revízorka alebo ako sa tá funkcia vtedy volala vám hneď v električke predala lístok a potom vám ho preštikla. Boli to také podlhovasté papieriky. Bola na nich tabuľka. Dátum. Deň, mesiac, rok a možno aj hodina. Štik, štik. Sadol som si hneď vedľa. Tiež som sedel opretý chrbtom o okno ale nebolo to také pohodlné. Moja stolička tak otočená nebola. Vybral som si z tašky súpravu Mladý výpravca. Píšťalku som si dal na krk a do ruky som vzal tie štikacie nožnice, čo nič nestrihajú ale robia dierku. Boli také isté. A mal som aj lístky. Električka zastala. Nastúpil pár. „Dva dospelé“ povedali mojej susede. „Prosím a štiká tuto kolega“ povedala suseda. Obzeral som sa po električke. Nesedel v nej žiaden jej kolega. Vpredu sedel vodič a potom moja mama a ten nový cestujúci pár a ja. Tí dvaja mi podávali lístky. Ten kolega som bol ja. Štikol som. Kde sa dalo.

Bol večer a električka bola poloprázdna. Bolo málo roboty. Strašne som chcel aby na každej zastávke niekto nastúpil a úplne najstrašnejšie som chcel aby nastúpil nejaký kolega zo škôlky. Nenastúpil ale na veci to nič nezmenilo. Byť revízorom bol sen. Voziť sa celý deň v električke a opierať sa chrbtom o sklo. Mať vlastný pult a štikať.

Potom som bol už väčší chlapec. Mama už nebola taká obrovská. V električkách už bolo všetko normalizované. Teta už nesedela za pultom a neštikala lístky. Ani ich nepredávala. Všetky miesta boli v smere jazdy. Nekupoval som si už detský lístok ale študentský. A niekedy som si vôbec nekupoval. „Kontrola cestovných lístkov mladý muž“ ozvala sa veta toho, koho som kedysi považoval za sen. Vytriezvel som. Stálo ma to 50 korún. Toľko stála veľká vinylová platňa. 50 korún za vytriezvenie.  Dnes by to bolo drahšie.

Mimochodom, tú píšťalku mi zobrala mama hneď, tú placačku na mne asi prerazila, lístky som preštikal a odhodil a kde sú štikacie nožnice, ktoré neštikajú neviem. O jeden sen menej.