Pomalými krokmi som sa začal prechádzať po okraji kruhovitého pódia, aby okoloidúci videli a mohli si prečítať môj celý protestný text. Postupom času sa mi prihovárali okoloidúci. Poväčšine to boli vyjadrenia pochopenia a súhlasu: Vraj konečne niekto nabral odvahu a ,,dal tým nenažrancom“ najavo, že to už tak ďalej nejde! Za tie štyri hodiny, čo som tam na pódiu „pózoval“, prešli popri mne aj desiatky známych tvári z našej fabriky. (V tom čase som vo VSŽ mal odrobených vyše 27 rokov, takže veľa zamestnancov som poznal z videnia, ale mnohých aj osobne.)

  Tí, ktorí boli z robotníckych profesii, ma povzbudzovali slovami ,,držíme ti palce a nedaj sa odradiť!“. Ale to bolo zároveň všetko. Lebo keď som ich vyzval, aby sa ku mne pripojili, všetci „stiahli chvost“  zo strachu, že ich prepustia zo zamestnania. Na to som im so smútkom v duši z ich správania už iba povedal:

– Myslíte, že ja sa nebojím vyhodenia z práce? Lenže keď budeme všetci mlčať... nič sa nezmení!

,,Som tu za vás všetkých!“

Blížilo sa poludnie.

Zbadal som, ako sa za zhromaždeným davom pred budovou Ústavného súdu prediera kameraman a s ním redaktorka, obaja z  TV Naša.

To, čo sa odohralo, keď zvony neďalekého kostola dominikánov odbíjali poludnie, opísať slovami je snáď nemožné: Akoby ma v tom okamihu neviditeľná ruka či akási neznáma sila nútila kľaknúť si asi pred 300 ľuďmi. (V tom rozrušenom stave pri tom kľakaní som takmer spadol z pódia, lebo v tej chvíli som bol na jeho okraji – celý dav v úžase až zhíkol, lebo všetci prítomní ma už v duchu videli padať z pódia na zem).

   Zopol som ruky ako pri modlení a doslova som reval na dav pred pódiom:

– Ľudia, veď ja tu neprotestujem len za seba! Som tu za všetkých, ktorí pracujeme v železiarňach a chceme, aby sa pánu Eichlerovi podarilo vytiahnuť firmu z bahna, do ktorého nás pán R. a jeho prívrženci dotiahli.

Chvel som sa na celom tele, sám seba som nepoznával, doslova by sa to dalo prirovnať k horúčke (hoci som ju v tej chvíli naozaj nemal).

A potom zrazu všetko zo mňa opadlo... neviditeľná sila, ktorá ma dostala do pokľaku, sa razom stratila... ja som sa postavil... (pokračovanie v 6)