Zamysleli ste sa niekedy, aká tenká je hranica medzi dobrom a zlom? Ako nás niekedy jediné rozhodnutie v priebehu pár sekúnd delí od toho, aby sme sa zachovali správne?

Vzťahy sú neodmysliteľnou a bežnou súčasťou ľudských životov. Napriek tomu, nás o nich v škole nikdy nikto nenaučí. Väčšina ľudí, tak získava skúsenosti formou pokus/omyl, tí šťastnejší, majú pri sebe niekoho skúseného, komu môžu dôverovať, kto im ukáže správnu cestu, poradí. Napriek množstvu rád, dôverných rozhovorov s priateľmi či rodinou sa aj ja často pýtam sám seba, či som konal správne. Čo by bolo, keby...? Čo ak...? Až čas ukáže, kam nás naše rozhodnutia zavedú. Vždy som sa ale snažil veriť heslu, že všetko zlé, je nakoniec aj na niečo dobré a že všetko sa deje tak, ako sa diať má. Skúsim sa chronologicky v myšlienkach vrátiť späť k zásadným životným rozhodnutiam v oblasti vzťahov a trochu načrtnúť otázky, ktoré sa mi v poslednej dobe víria v hlave. Kto sa v čítaní dostane na koniec, možno ma bude lepšie poznať, viac mi rozumieť a môže sa vyjadriť k téme.


1. Kedy treba bojovať o vzťah a kedy je čas odísť?

Môj prvý vážny vzťah mi priniesol do života množstvo nezabudnuteľných zážitkov a neoceniteľných skúseností. Tou asi najväčšou skúsenosťou bolo spoločné bývanie. A práve to bol nakoniec aj ten najväčší „kameň úrazu“. Spoločné bývanie s partnerkou o tri roky staršou, vtedy vekový rozdiel značne prehĺbilo. Ukázalo sa, že kde ja som si sľuboval nezávislosť, súkromie a všetky výhody s tým spojené, časté párty s partiou kamarátov, tam ona očakávala budovanie rodiny a zázemia. Rozdielny pohľad na svet a odlišné očakávania spôsobili postupný rozpad vzťahu. Až prišlo obdobie, kde hádka bol bežný, každodenný program a bolo nepodstatné, čoho sa týkala. Či som niečo urobil, neurobil, mal urobiť, nemal urobiť.
Keď som potom spoznal dievča s nákazlivým smiechom, obrovským životným elánom, pozitívnym myslením a silným iskrením medzi nami, bola to pre predošlý vzťah predvzesť pádu.
Rozchod to nebol jednoduchý pre ňu ani pre mňa. Hoci to tak niekedy nevyzerá, nikdy som nebol citovo povrchný a predsa len, tri roky pri žene, ktorú som si vybojoval v ťažkej konkurencii, nebolo ľahké, len tak hodiť za hlavu. Jej reakcia bola zlá, veľmi emotívna. Snažila sa bojovať, zrazu jej tak nezáležalo na všetkých tých veciach, ktoré mi celý ten čas vyčítala. Nepomohlo...
Hoci to chvíľu trvalo, vzťah som skončil. Bolo to správne? Vtedy som si istý nebol, s odstupom času si myslím, že áno a čím som si istý, nikdy som to neľutoval. A dnes? O sebe budem pokračovať neskôr, no ona... Do dnes najdlhší vzťah, moja prvá vážnejšia partnerka, zdá sa, svoje šťastie našla. Prvý potomok na svete, očakávaná svadba. Škoda že vo chvíľach, kedy tak trpela pre koniec nášho vzťahu som jej nemohol ukázať budúcnosť, dnešnú prítomnosť.


2. Čo robiť, ak vás vzťah nenapĺňa?

Pri druhom vzťahu, o ktorom sa zdôverím, som si vedomý viacerých chýb z mojej strany. Niektoré ma naozaj mrzia, niektoré sa možno stať museli.
Prvé a jasné ponaučenie, nechoďte zo vzťahu do vzťahu! Áno, nová láska veľmi uľahčí predošlý rozchod, hovorí sa, klin sa klinom vybíja. Ale treba sa hneď ponáhľať do niečoho nového? Myslím že nie.
Asi za to môže moja povaha. Keď ma niekto zaujme a získa si ma, vždy sa snažím tráviť s ním čo najviac času a ťažko znášam predstavu, že by ten čas patril niekomu inému. Preto som nikdy nevyhľadával voľnejšie, nezávislejšie vzťahy. Druhý vzťah pre mňa znamenal predovšetkým návrat sebadôvery a posilnenie chlapského ega.
Tentokrát som bol ja ten, kto mal hlavné slovo. Už som nenechával so sebou toľko „zametať“ a robil som si po svojom. Často aj keď sa to jej, nepáčilo.
Vzhľadom na značné rozdiely v tom, čo máme a nemáme radi, sme teda nemali jednoduchý vzťah. Pritom sme si ale v iných oblastiach vzťahu rozumeli absolútne dokonale a myslím že práve to nás držalo stále pohromade. Bol som rád, že mám naozaj peknú partnerku, s ktorou bola stále zábava a bolo mi pri nej dobre. Pritom som si ale s postupom času uvedomoval, že ona mojou budúcou ženou nebude.
Rozdiely medzi nami sa zdali príliš veľké a zásadné na to, aby sme dokázali spolu fungovať dlhodobo. Ona to videla a cítila podobne. Nemyslím si, že by chýbali city, nebola to ale ani osudová láska z romantického filmu.
Tu nastáva otázka, boli tieto pocity dôvodom na rozchod? Ukončili by ste vzťah, keby ste začali cítiť, že to nie je to pravé „orechové“? Ja som to neurobil. Užíval som si jej spoločnosť, potom som počúval jej „frflanie“ keď som si opäť spravil po svojom a šiel niekam s kamarátmi bez nej a tak dookola. Dnes si myslím, že som k nej bol zlý. Viem, že dokážem byť oveľa lepším partnerom a na druhú stranu, ona dokáže niekoho urobiť štastným viac, ako mňa. Vzťah trval takmer rok, až prišiel koniec leta 2013...


3. Veríte v lásku na prvý pohľad? Môže vzťah dokonalý, krásny a emotívny vôbec vydržať?

Prvé lásky a prvé skúsenosti bývajú milé a väčšinou na ne po čase spomíname s úsmevom na tvári. Potom prídú prvé vážnejšie, emotívnejšie vzťahy, po ktorých nakoniec opäť ostanú len skúsenosti a prevažne pekné spomienky, v lepšom prípade kamarátstvo. Potom však príde do vášho života niekto, kto vám ho od základov zmení. Zanechá nezmazateľné stopy. A príde niečo, čím si raz prejde každý z nás... Zlomené srdce.
Nikdy nezabudnem na prvý deň keď som ju zbadal. Na zámienku, ktorú som si našiel, aby som nadviazal prvý kontakt. Na prvé vzájomné pohľady, na jej úsmev, hlas. Na celé hodiny spoločných rozhovorov. Vedel by som dokonale opísať prvý večer, keď som ju vzal so sebou von za kamarátmi. Na prvú spoločnú noc. Jej absolútne dokonalé telo v svetle pouličných lámp. Každý kúsok nej som miloval.
Ak slová „ľúbim ťa“ považujem za vážne a silné a vždy som si počkal, kým som ich vyslovil, pri nej sa nebojím povedať, miloval som ju. A bol som si istý, že city sú opätované. Veril som, že tentokrát to nebude o neustálych výčitkách a hádkach.
Vplyvom okolností sme spolu trávili pomerne málo času, o to vzácnejšia ale bola pre mňa každá chvíľa s ňou. Každá pekná rozprávka, však má svoj koniec. A tento koniec, prišiel rýchlo. Príliš rýchlo...
Chápem jej dôvody, hoci som ich nepovažoval za dostatočné. Uvedomujem si svoje chyby, veci, ktoré som mohol spraviť inak, situácie, kedy som sa mohol zachovať inak. Napriek tomu, ak sa ma niekto pýta prečo už nie sme spolu, v podstate neviem odpovedať.
Prežil som si pár mesiacov v živote, ktoré by som nevymenil za nič na svete. Bolo to pre mňa najkrajšie obdobie života. A po ňom prišlo to obdobie najťažšie. Ako mi povedala najlepšia kamarátka: „už prestaň! Za chvíľu budeš za ňou smútiť dlhšie, ako ste boli spolu!“. A mala pravdu.
Človek sa naučí žiť so všetkým, ale s niečím sa nikdy nezmieri, s niečím sa len veľmi ťažko vyrovná. Muselo prejsť veľa času aby som začal chápať, že aj toto bola len ďalšia životná lekcia. A ak veríte na karmu, zrejme to bol pre mňa trest za predošlé dva vzťahy. Utešujem sa aspoň myšlienkou, že každá nová priateľka, bola vždy o niečo lepšia, o niečo krajšia, ja o niečo šťastnejší...Dnes sa snažím prekonať bolesť a myslieť pozitívne. Poučiť sa. Byť vďačný za pár krásnych mesiacov so ženou, o ktorej mnohí len snívajú.
V snahe o odreagovanie, vyčistenie hlavy, zlepšenie nálady, som začal viac pracovať na sebe. Behanie, cvičenie, plávanie, bicykel. Skvelé anti-stresové prostriedky, odporúčam. Zmena pracovného prostredia, ktoré sa mi s ňou tak veľmi spájalo, takisto pomohla. Tiež som sa snažil využiť každú príležitosť, ísť s niekým von, spoznávať ľudí. Začal som chodiť na miesta, kam som nechodil a robiť veci, ktoré som nerobil. A práve keď vybočíte z denného stereotypu, môže sa vám pritrafiť niečo pekné...


4.Kde je hranica úcty k iným vzťahom?

Úprimne poviem, kedysi som sa riadil heslom: stav „zadaná“ nie je choroba. Bol som súčasťou nevery, dva vzťahy som si jednoducho vybojoval. Žena ma zaujala, vzťah nemala ideálny, ja som ukázal, že viem byť lepší a on mal smolu. Ale že by som bol na to dnes hrdý? Nie.
V živote ma žena pre iného neopustila (ak nerátam tie detské lásky :) ), napriek tomu, teraz už viem, aké je to stratiť niekoho, kto je pre vás všetkým. Od tej chvíle som začal vnímať vzťahy akosi inak. Kamarátky, ktoré majú alebo mali dlhoročné vzťahy, pritom sú stále a mladé a krásne, som za to odsudzoval. Hovoril som, že ich je škoda. Mali by si užívať, skúšať a vymýšľať teraz a nie keď budú staršie a začne im „harašiť“ z pokušení naokolo.
Z časti si to myslím doteraz, ale...ak im vzťah funguje, ak sú spolu šťastní, prajem každému len to najlepšie. Doslova začínam byť alergický na prejavy nedostatku úcty ku vzťahom ako takým. Ak si chlap získa skvelú ženu a nevie si ju vážiť. Urobí chybu a nevie ju patrične napraviť a o svoju lásku zabojovať. Ak niekto zahodí viacročný vzťah, lebo je to vraj tak lepšie, pritom ale tvrdí že ju stále miluje.
Ľudia si nevedia vážiť čo majú, kým to nestratia. Poznám naozaj skvelé a krásne ženy, pre ktoré by nejeden zniesol aj modré z neba a ich partneri, alebo už bývalí partneri, svoju šancu zahadzujú. Nedostatkom pozornosti a času, neverami, zbytočnými hádkami. Je tu však aj druhá strana mince...
Spomínal som nezvyčajné veci, ktoré som v poslednej dobe spravil a zažil. Počas jednej z nich som stretol niekoho, kto mi otvoril oči. Prvý krát po dlhej dobe som si uvedomil, že na svete nie je iba tá jediná žena, ktorá mi zo života ušla.
Na Slovensku máme jeden veľký benefit, krásne ženy na každom kroku. Treba len otvoriť oči a srdce. S tým druhým to môže byť občas problém, ale čas je veľký liek.
Táto žena však nebola krásna len fyzicky. Spôsob vyjadrovania, hlas, spôsob našej komunikácie. Taký ten neopísateľný pocit, kedy sa s tou najväčšou dávkou fantázie pozriete na ženu a vidíte ju aj po rokoch po svojom boku.
Občas zdanie klame a niekedy si iba chceme niečo sami nahovoriť, aby nám bolo lepšie. Občas ale ten prvý, ťažko opísateľný pocit, je ten prvý impulz k niečomu peknému v budúcnosti. Znova platí, čas ukáže... A teraz späť k otázke úcty ku vzťahom.
Predstavte si, že niekoho takého spoznáte a dotyčná osoba je vo vzťahu. Pritom o ňom sama tvrdí, že je plný hádok a uvažovala nad koncom. Otázok a možných odpovedí je zrazu nekonečne veľa.
Sú vzťahy, kde sú každodenné hádky bežnou praxou, také „talianske rodinky“, no ostanú spolu naveky, pretože ich city sú silné. Prípadne sa rozchádzajú a zas a znova dávajú dokopy. Využiť horšie obdobie vo vzťahu a rozbiť ho vo vlastný prospech nemusí byť ťažké, ale rozhodne to nie je správne. Ako som už spomínal, verím na karmu a priznám sa, mám strach pred jej ďalšou odplatou.
Čo ak je to ale vzťah ako boli tie moje, kde bola pre mňa iná žena vykúpením a vyslobodením z niečoho, čo už aj tak nefungovalo? Ďalšia dilema a risk spočíva v tom, že ani ten nový vzťah nemusí byť nakoniec lepší a aj keď ste presvedčený, že pre dotyčnú by ste vedeli spraviť viac, že si zaslúži viac, možno jej to nakoniec nebudete vedieť dať. Ani to nie je všetko.
Môže sa stať, že sa stanete krátkodobým úletom aby si ona uvedomila, že jej srdce patrí stále jemu a vráti sa. Prípadne všetko dopadne dobre ale vždy tu bude ten pocit, „ak ho vymenila za mňa, čo ak raz vymení mňa za iného?“. Preto zase zopakujem, chodiť zo vzťahu do vzťahu nie je vôbec dobrý nápad.
Ako ale potom tráviť čas s niekým, kto vás zaujíma, spoznávať ho, získavať si ho, pritom ale nebyť „ten tretí“? Jediný plán (dnes ešte neviem či úspešný), je obrniť sa veľkou dávkou trpezlivosti. Všetko má svoj čas a čo má stať, stane sa. Aspoň v rámci tých minimálnych možností jej byť nablízku, spoznávať sa.
Vytrvalosť a odhodlanie mi nikdy nechýbali, no možno trpezlivosť bola tá chýbajúca ingrediencia pre úspešný vzťah. Čo nemá silný základ, rýchlo sa zrúti.


Čo na záver?

Pre tých, čo svoje štastie vo vzťahu našli:
Držte spolu. Budťe tu vždy jeden pre druhého. Pomáhajte si. Hľadajte kompromisy a vzájomné porozumenie. Vážte si svojho partnera. Nebojte sa vložiť do toho celé srdce, pretože iba kto riskuje naozaj všetko, môže všetko získať. A pokušenia? Tie tu boli, sú aj budú. Sme jednoducho pekné obyvateľstvo Slovenska, Európy :). Práve preto nájsť krásu fyzickú je jednoduché.Ťažšie a teda aj vzácnejšie, je nájsť si tú spriaznenú dušu. A môj obdiv majú potom tí, čo si takú osobu vedia aj udržať. Vzťah si pestovať, starať sa o neho ako o ten najvzácnejší poklad. To už považujem za umenie a cnosť.
Pre tých, vo vzťahoch nešťastných:
Nebojte sa zmeny. Neostávajte s niekým, pri kom nevidíte budúcnosť iba pre akýsi zvyk alebo strach zo samoty. Niekde tam vonku, možno bližšie ako si myslíte, vás čaká to pravé šťastie. Nestrácajte čas s niekým, kto si vás dostatočne neváži a možno o to už viac ani nestojí.
Pre tých, ktorí o vzťah prišli:
Buďte silný. Ako bratia Česi hovoria „pro jedno kvítí, slunce nesvítí“. Niekedy je to naozaj ťažké, ale treba vydržať a jedného dňa, pravdepodobne vtedy, keď to vôbec nebudeme čakať, nám vstúpi do života niekto nový. Raz ste hore, raz ste dole. To je rovnováha. Poučte sa. Vezmite si s predošlého vzťahu to dobré a vyvarujte sa v budúcom toho zlého.
Žene z prvého spomínaného vzťahu prajem hlavne veľa zdravia a štastia celej rodinke a teším sa na zoznámenie s novorodencom.
Žene zo vzťahu číslo dva odkazujem, že ma pár vecí mrzí a dúfam že mi raz budú odpustené. Tiež som rád, že sme v kontakte a moja ponuka, ktorú nebudem bližšie špecifikovať, stále platí :) .
Žene zo vzťahu posledného neodkážem nič, pretože väčšina môjho blogu je venovaná práve jej a aj tak sa obávam, že si ho nikdy neprečíta.
A žene, ktorá mi otvorila oči a skutočne ma zaujala, ak sa náhodou v texte spoznala, odkazujem, že moje pozvanie na kávu, čaj, raňajky, obed, večeru, prechádzku, kino, čokoľvek, stále platí a pokiaľ sa nedá, čakám aspoň textové správy :P . Všetko s čistými úmyslami, samozrejme. :)