Každodenný rituál - hľadanie čokoládou naplneného sladučkého osieho hniezda v potravinách...
Pohrúžená do svojho polospánkového sveta, ponáhľajúc sa do školy, zamierila som do už spomínaných potravín.
Vzala som si miniatúrny vozíček, keď som sa pristihla ako si obzerám vysokého chlapa, ktorý sa očividne ponáhľal ešte viac než ja (Občas sa mi stáva, že civím na, ktorí bohvie prečo priťahujú môj pohľad znova a znova). Priateľsky sa pozdravil s predavačkami a zamieril ďalej.
Osie hniezda nemali... :(
Keď som už obchod opúšťala, s kyslým výrazom prezrádzajúcim môj nezáujem o akékoľvek podnety zvonka som zamierila k dverám.
To isté spravil i ten muž, ktorého som zazrela na začiatku...
Mal polodlhé kučeravé havranie vlasy, vial za ním dlhý tmavý kabát, v ruke držal čiernu tašku a v druhej sáčok so sladkým pečivom.

"Páči sa...", otvoril mi staré presklenené dvere polepené rôznymi nálepkami a nápismi; ani vlastne neviem ako, lebo v podstate bol ovešaný.

Na stotinu som zaváhala a ostala v nemom úžase, pretože si nepamätám niečo podobné...
No teda, nie že by mi nik ešte dvere neotvoril a nepodržal, ale niečo z neho išlo, akási energia, charizma... Skutočný gentleman...

"Ďakujem", usmiala som sa a bez mihnutia oka sa okamžite vyparila.

Ostalo mi tak príjemne, zavalilo akési uspokojujúce teplo, akoby bol zdrojom všetkého dobra a šťastia, rozdávajúc ich všade, kde vkročí...
Záhada... :)

Ktovie, možno znovu príde na pečivo...