Nepokoj

   Dnes o 0:25 stúpol môj egocentrizmus do závratnej výšky a prekročil hladinu únosnosti. Pozerám do prázdna stále dookola si opakujúc všetky chyby a zlyhania predošlého dňa. Počujem ľudí hlasno sa mi rehliacich do ksichtu. Kričia: „Hej, Anna. Prečo si taká úbohá? Prečo všetko čo robíš, robíš zle?! Jednoducho skap! Prečo neskapeš?“ A tak sa im pomaly poddávam. Padám do prázdnoty. Samovoľne sa rozpadám. Sníva sa mi sen.

   Som mŕtva. Moje telo leží v drevenej truhle s čipkovaným lemovaním a ja sa naňho pozerám ako nezúčastnený divák. Už k nemu jednoducho nepatrím. Je to tak surrealisticko-psychotické, že ma až to zabáva.  Rozmýšľam nad tým, ako asi rodičia uhádli, že práve drevená truhla s čipkovaným lemovaním sa mi bude páčiť. Nikdy som sa im o tom nezmienila. Aký je len život malicherný! Vidím, že si pohrebníci dali poriadnu námahu zoškrabať ma z asfaltu. Keď som skočila, bola som napaprď. Neboli by ma ani identifikovali. No teraz som pekná. Učesaná a nalíčená. Krajšia ako za živa. Tento skutok asi naši drahí pohrebníci urobili preto, aby moja mama nedostala pri pohľade na mňa hysterický záchvat. Lenže to nie som ja tam v tej truhle. To pokojne mohli radšej kúpiť mleté mäso v Tescu a povedať: „Pani Röderová, predstavujeme vám vašu mŕtvu dcérku.“ Bolo by to autentickejšie a v konečnom dôsledku aj lepšie. Prikrášľovať realitu znamená predstierať, že neexistuje a to nedáva logiku.

   Pomaly sa zhromažďujú účastníci pohrebu. Všetci majú povinne smútočný výraz a ja sa im všetkým smejem. Je to tak groteskný pohľad, že sa to ani opísať nedá. Moji zlatí. Budem vás strašiť. Budem sa vám objavovať v zrkadlách, budem vám nadvihovať periny a škrtiť vás ľadovými prstami až z toho zošaliete. A nie, nedám vám pokoja. Kvôli vám som znenávidela seba a svet. Kvôli vám som sa snažila dosiahnuť nemožné, aby som vám dokázala, že napriek mnohým ranám ešte stále existujem. Chcela som len, aby ste ma mali radi. Chcela som byť s vami,  byť vami, patriť medzi vás. No vy ste ma ignorovali ako takú grcku, ktorú včera niekto prezieravo vyvrhol v kúte autobusovej zastávky. Vedeli ste, že jestvujem, no obchádzali ste ma. Nechali ste ma tak! Na, žer svoje hovná! Lenže karta sa obrátila, dievčatá a chlapci. Teraz držím eso v rukách ja.  Vy ste tam dole a počúvate výklad pána farára na tému „zavraždené neviniatko, ťažká rana osudu, Hospodine, zmiluj sa nad nami hriešnikmi“ smrkajúc do vreckovky na povel. Lenže ja viem, že to nie je skutočné, pretože ani vy nie ste skutoční. Vy nie ste skutoční!

   Mama sa rozplakala. Plakala plynule a usedavo a bolo ju počuť na celé krematórium. Kričala: „Prečo Anna? Prečo? Vráť sa miláčik! Vráť sa prosím!“ a ja som len počítala minúty dúfajúc, že každú chvíľu sklapne. Nechcela som to počúvať. Veď som sa už rozhodla! Rozhodla som sa zomrieť! Čiže zbytočne teraz hrá formu hystericky zametajúc podlahu a kričiac, že ma miluje a že chce, aby som sa vrátila. Je neskoro! Je po všetkom! No ona neprestáva. Otec sa ju snaží zdvihnúť, no ona stále leží na zemi kričiac bláznivé slová, ktoré sa mi vrývajú do pamäti ako žeravé ihlice. Mami, prepáč! Mami, ľúbim ťa! Mami, odpusť, že som vám ublížila! Nechcela som nikomu spôsobiť bolesť. Nechcela som zlo. No nik nepočuje moje slová. Nik mi nevenuje pozornosť.

   Zrazu precitám. Vidím rozmazanú miestnosť plnú pípajúcich prístrojov a hŕstku lekárov skláňajúcich sa nad mojim lôžkom. Ich tváre sú rozmazané a čudne pretiahnuté do prihlúplych úsmevov.

   Jeden z nich povie: „Zdravím slečna. Vypumpovali sme vám zo žalúdku ten diazepam, ktorým ste sa predvčerom večer predávkovali. Takmer sme vás stratili, no teraz je už všetko v poriadku. Nemusíte sa báť. Všetko bude dobré. Pomôžeme vám!“

   No to určite. Ledaže  by ste zavolali zubatú s kosou. Pomyslela som si.

„Ako sa voláte?“ Spýtal sa ma.

„Idiot Idiotský.“ Odpovedám a tým to pre mňa hasne.