Žiletka sa nežne vnára do srdca,
a démon oblizuje túto ranu.
Myšlienka túžbu po tichu rúca,
a nad hrobom počuť škriekať vranu.

Plačúci mím má šmuhy na lícach,
a pästi opuchnuté z úderov do osudu,
Túla sa v bolesti po uliciach,
a rana v srdci prebudí ďalšiu obludu.

Predstavy otrávené realitou pália,
o láske básne neradno ľuďom písať.
Veď takí básnici bolesťou v kúte dávia,
a srdce miesto túžby, začne im hnisať.

Ako má človek veriť človeku, čo mu neverí,
ako má láskou zalievať jeho osudu brázdy.
Masochista však v srdci razantne zavelí,
že ľúbiť máš vraj naplno a navždy.

A tak oči zahalí slepota farby dúhy,
a bolesť už tak možno nebolí.
Na lícach mi démon vysuší šmuhy,
a srdce mi bláznivo zas zahorí.

Húsenková dráha ľudských vzťahov,
vyhráva ten, čo má silnejší žalúdok.
Osud vytvára z milencov vrahov,
kde láska je obetný holúbok.

Je láska naozaj od Boha,
či azda geniálny chemik čosi namiešal.
Viem, že to nie je náhoda,
keď nám ktosi karty potajme pomiešal.

Chýbajú mi tvoje sladké pery,
v hlbokom bozku ukryté.
Chýba mi hra na hľadanie miery,
čo z toho, že je srdce láskou opité.

Chýbajú mi komôrkove časy,
tuším, že nikdy viacej nezažijem ich chuť.
V nahote chcem hladiť tvoje vlasy,
chcem túžbou v tebe opäť vybuchnúť.

A predsa k tomu treba vôľu oboch,
bez vôle totiž viera rýchlo povädne.
Tak vidíš som len obyčajný slaboch,
a chvíle so mnou nie sú iba nádherné.