V rannej dobe dejinnej bolo hrnčiarstvo jednou zo zložiek domáceho hospodárstva a ešte v 15. storočí boli hrnčiari závislí na vrchnosti, ktorej odvádzali časť svojich výrobkov. Remeselná výroba vyžadovala znalosť hliny a jej spracovania , znalosť práce na hrnčiarskom kruhu a základných formovacích nástrojov a znalosť vypaľovacej techniky.

 

V období ranného feudalizmu používali hrnčiari pri príprave hlineného cesta rovnaké praktiky ako v období hradiskovom. Hlina bola premiešaná s drobným pieskom , prípadne dosť často rozomletým svorom (premenená hornina, niekedy označovaná ako sľudnato-kremenná bridlica), ktorý sa používal hlavne v 13. Až 14. storočí. Účelom prímesi bolo zvýšiť odolnosť hlineného tela voči poškodeniu, zničeniu. Ďalšou prímesou bola tuha, ktorá často v zmesi úplne prevažuje, pretože má dobré kvality (ohňovzdornosť, nepriepustnosť), takže na Morave a v južných Čechách sa vyskytuje vo veľkom počte.  Bola používaná a výrobu zásobnic a taviacich téglikov.

Hlina bola zväčša získavaná z blízkosti miesta výroby, o čom svedčí napríklad dielňa v Mstěnicích. Avšak pražskí hrnčiari ju museli dovážať.

Základnou surovinou pre výrobu keramiky bola hrnčiarska hlina, najčastejšie íl. Na základe archeologických nálezov na Morave sa zistilo, že hmota, z ktorej bola stredoveká keramika vyrobená, je prevažne z kysličníku kremičitého (SiO₂) – 58-71% a z kysličníku hlinitého (Al₂O₃) – 15-22%. Zvyšné percentá tvorí kysličník železitý (Fe₂O₃), titaničitý (TiO₂), vápenatý (CaO), horečnatý (MgO), draselný (K₂O), sodný (Na₂O) a fosforečný (P₂O₅).

Hrnčiari si nemohli brať hlinu ľubovoľne a existujú dôkazy zo 16. storočia, ktoré tvrdia, že za ňu museli platiť a to peniazmi alebo určitým množstvom výrobkov.

Hlina podľa zloženia je dôležitá pre posúdenie aký hrnčiarsky kruh sa pri výrobe použil, pretože rýchlo rotujúci nožný kruh potreboval elastickú hlinu, zbavenú všetkých kamienkov a drobných predmetov.

 

Bol hlavným nástrojom hrnčiarov a jeho zavedenie znamenalo prechod k remeselnej výrobe. Je známy už niekoľkotisíc rokov a jeho najstaršie vyobrazenie pochádza z obdobia starovekého Egypta, zachovalo sa na stene Osirisovho chrámu v Philä.

Všetka stredoveká keramika v našej oblasti bola vyrábaná na kruhu, ktorý bol roztáčaný rukou – hovoríme o obtáčaní nádob na pomalom/ručnom kruhu. Alebo na kruhu, ktorý bol zavádzaný do pohybu pomocou nôh, takže hrnčiar mal ruky voľné k vytáčaniu nádob. Druhý typ je nožný, rýchlo rotujúci kruh. Obidva typy boli drevené a jednoduché, takže si ich hrnčiari mohli vyrobiť sami. Ručný kruh bol tvorený jednou doskou – kotúčom, ktorá sa otáčala na osi a nožný kruh mal dva kotúče otáčajúce sa na spoločnej osi.

Lubor Niederle považuje ručný kruh za starší a nožný za mladší, Jan Eisner tvrdí, že nádoby v Devínskej Novej Vsi boli väčšinou zhotovené na ručnom kruhu, menej ich bolo vyrobených na kruhu s rýchlym obratom a len niektoré boli zhotovené len rukami, aj keď pripúšťa, že rozlíšiť výrobu nie je vždy ľahké, preto má na to každý bádateľ vlastné merítko. K Černohorský pre slovanskú výrobu pripúšťa len ručný kruh, po 13. storočí hovorí o keramike vyrobenej nálepovou technikou a potom obtáčanou na kruhu. Celkovo sa pri jednotlivých archeológoch názory o kruhoch a datovaní ich používania (prípadne o technikách výroby) na území Slovanov viditeľne líšia. (J. Kostrzewski, V. Hrubý, Wl. Holubowicz, P. Grimm, J. Holla,...)

Pre českú keramiku 13. storočia sa stotožňujeme s názorom K. Černohorského, ktorý pripúšťa výrobu nálepom a obtáčaním na kruhu. Svedčí o tom rôzna sila stien a slabý náznak lepenia. Keramika v 2. ½ 14. a 15. storočia bola už vyrábaná na nožnom kruhu. Steny nádob sú silné, vyhladené so stopami rýchlej rotácie v podobe jemných rýh.

Pre posúdenie na akom kruhu bola nádoba zhotovená je potrebné poznať pracovný postup. Najskôr hrnčiar posypal kruh hrubým alebo stredne hrubým pieskom. Stopy posýpky ostávajú na dne nádob aj po vypálení v peci, čiže sú dokladom toho, že nádoby boli vyrobené na hrnčiarskom kruhu. Oproti tomu vytáčanie nádob pri podsýpke nie je možné, pretože pri tomto postupe hrnčiar potreboval aby hlina na dosku dobre priliehala. Dná vytočených nádob na nožnom kruhu majú stopy odrezania niťou, drôtom alebo nožom. Ďalším znakom výroby na ručnom kruhu je lepenie nádoby z hlinených pásikov, po ktorých ostali stopy na vnútornej a často aj na vonkajšej strane nádoby. Niektorá keramika má na dne reliéfne značky, ktoré sú výsledkom výrobného procesu na hrnčiarskom kruhu a teda všetka táto keramika musela byť formovaná na ručnom kruhu. 

Nádoby so zachovanými dnami majú všetky ešte v 14. storočí podsýpku, zatiaľ čo ostatné nádoby datované mincami do 15. storočia majú na dnách znaky odrezania z kruhu . Z toho vyplýva, že do konca 13. storočia sa používal ručný hrnčiarsky kruh, na ktorom boli nádoby obtáčané. V dedinách sa tento výrobný spôsob udržal aj v 14. storočí, ale v mestách vzniká nová technika: nádoby sa vytáčajú z jedného kusu hliny na rýchloobrátkovom nožnom kruhu. 15. storočie je označované za obdobie rozšírenia nožného kruhu.

Okrem kruhu boli dôležité aj formovacie nástroje, ktorými sa tvarovalo hrdlo a okraj nádoby. V 13. storočí boli rovnaké ako v predchádzajúcom období. Najčastejšie to bolo drevené dláto, niekedy len drevená tyčinka, trieska. K výzdobe sa používali rydla a hrebene. V 14. storočí sa objavuje tzv. ozubené koliesko , ktorým sa vytvárajú rôzne geometrické obrazce. Ďalšími nástrojmi bola čepeľ (trojboký tvar so skosenými okrajmi), železný nôž a „struna“ na odrezávanie nádoby z dosky kruhu. Koncom 15. a začiatkom 16. storočia boli používané trecie kamene, na ktorých sa rozomieľalo olovo potrebné na polievanie nádob.

Nádoby vyformované na hrnčiarskom kruhu sa nechali vyschnúť a následne sa umiestnili do pece. V nedeľu a v každý sviatok nebolo dovolené páliť. Hrnčiari vypaľovali najradšej v noci, pretože v tme mohli ľahšie pozorovať farbu vypálených nádob.

K prvým objavom stredovekých hrnčiarskych pecí v Čechách a na Morave došlo koncom predminulého storočia, a to v Břví, Broučkouve, Čáslavi, Kroměřízi a Blansku, ale nebola im venovaná dostatočná pozornosť. Cenný nález zaznamenávame z Kostelca v Čechách, kde boli nájdené tri pece zahĺbené do spraše.

Na základe doterajších nálezov rozdeľujeme dva typy pecí. Líšia sa vzájomným postavením topného a vypaľovacieho priestoru. Ak je celé topenisko pod roštovým dnom pece, ktorým plameň vniká do horného priestoru pece, jedná sa o vertikálnu pec. Ak je topenisko pred vypaľovacím priestorom, ide o horizontálnu pec. P. Rada prvý typ nazýva pec so stúpajúcim plameňom a druhý pec s vodorovným plameňom. K prvému typu patria pece zložené z dvoch priestorov umiestnených nad sebou a oddelených navzájom horizontálnym hlineným roštom , opatreným priechodmi. Dolný priestor je topná komora, pretože tu horelo drevo a horná časť pece nad roštom slúžila k vypaľovaniu nádob, preto sa nazýva vypaľovacia komora. Patria sem pece nájdené v Želechovicích a v Kroměříži, na území Rakúska aj Sovietskeho zväzu. Ležatý typ pecí sa našiel v Břví, Broučkove, Brne, V Kostelci v Čechách. Pechodný typ pecí sa objavil v Mstěnicích, Kostelci u Jihlavy a v Znojme. Od vertikálnych pecí sa líšia tým, že predná časť pecí je spoločná, a teda plameň mohol vnikať aj do priestoru s keramikou. Nemali pevne zabudovaný rošt, ktorý by komory oddeľoval, ale bol nahradený soklom, ktorý na dne pece vytvára dva topné kanály. Pôdorys týchto pecí je oválny alebo v tvare nepravidelného štvoruholníka so silne zaoblenými rohmi. Steny boli vymazané a kopulovito klenuté. Uprostred klenby bol pravdepodobne menší komínový otvor.

V prednej časti pece bol oheň a po získaní čistého plameňa boli uhlíky nahrnuté do topných kanálov, ktoré boli prekryté doskovitými kameňmi tak, že boli medzi nimi otvory, ktorými sálalo teplo do vypaľovacieho priestoru . Po skončení vypaľovania bol otvor do pece a komínový otvor zapchatý črepinami , aby nádoby pomaly chladili. Pece boli postavené v smere západ – východ, teda v smere ako najčastejšie fúka vietor. Stredovekým peciam v Střelné, Znojme, Kostelci, Brne a v Mstěnicích sú blízke pece objavené na území Nemecka, vo Witterschlick (datované do konca 12. a začiatku 13. storočia), a vo Wildenrath (10. storočie), ďalej Anglicka, Francúzska (Amay – ½ 14. storočia), Slovenska (Hlohovec), Poľska (oblasť Igolomi – 14.-15. storočie), Maďarska.

V ďalšom vývoji bol rošt odstránený a nahradený buď plochými kameňmi alebo hlinenými doštičkami, na ktoré sa potom nádoby stavali.

Všetky stredoveké hrnčiarske pece boli zahĺbené do zemi, aby dobre udržovali teplotu. Až doklad z  15. storočia z Brna hovorí o tom, že pec bola postavená z tehál a kachlí. Vedľa nových typov pecí dožívali v stredoveku i staršie typy.

Vypaľovalo sa pri teplote 800°C, pri 120°C sa uvoľňuje vlhkosť, pri 400°C nádoba červenie a uvoľňuje sa chemicky viazaná voda, pri ďalšom stupňovaní teploty sa z kremičitého piesku vytvára hmota na spôsob polevy, čím sa zatvoria póry a nádoba je nepriepustná.

Nádoby mávali žlté, tehlovo červené, modrošedé až čierne odtiene, spôsobené rôznym spôsobom vypálenia. Ak sa nádoby vypaľovali v uzavretej peci (redukovaný oheň), zafarbili sa do modrošeda, ak do pece vnikal vzduch (oxidovaný oheň), zafarbili sa do žlta až červena. Predčasným prerušením vypaľovania zostalo vo vnútri inak zafarbené jadro. K tmavočervenému zafarbeniu mohla prispievať odlišnosť použitého dreva (suché, vlhké, živica, uvoľňovanie dymu, sadze). Mladší stredoveký tovar bol polievaný farebnými polevami, čo je stará technika známa už v Babylone a starom Egypte. Najskôr to boli soľné polevy, olovnaté alebo siričito-olovnaté.