Bežne sa stretávame s názorom, že anonymita je zlá. V podstate sa to týka anonymity v tlačenom médiu, ako aj anonymity na internete. Byť anonymný v reálnom svete je trošku ťažšie a ani šírenie myšlienok nie je také efektívne ako cez internet. Webstránku dokážete za hodinu rozšíriť po celom svete kým pri tlačenom médiu je takáto rýchlosť nemožná, nehovoriac o nákladoch.

 Prečo Anonymovi neveríme a novinárovi s menom áno?

Samotnú myšlienku anonymita autora nijako nedehonestuje. Je pravdou, že viac dôverujeme overeným autoritám, napríklad konkrétnym novinárom, ktorých dlhodobo sledujeme. Zabúdame však na to, že ich meno môže byť často nevýhodou pri písaní reportáži. Nie každý novinár si dovolí odhaliť skutočné veľké zločiny a uverejniť ich pod svojim menom. Ich vlastné meno im pridáva na dôveryhodnosti, ale zároveň obmedzuje ich písanie, pretože chtiac-nechtiac sa všetci správame podľa pudu sebazáchovy. Tí najlepší reportéri majú pud sebazáchovy veľmi nízky, alebo sa s týmto pudom vysporiadajú pomocou anonymity.

V čom bývajú anonymné články najúdernejšie?

Anonym spravidla nešíri nové informácie, a ak áno, tak sú zásadného charakteru (napríklad spis Gorila, ktorému na svetlo sveta pomohli média) alebo sú jednoducho overiteľné. Oveľa väčšie možnosti anonymných blogov je šírenie nových myšlienok a úvah o všeobecne známych faktoch. Anonym teda vychádza zo známych faktov, ale pokúša sa ľuďom odhaliť nové súvislosti (ako aj tento článok). Samozrejme, súhlasím s tým, aby každý kto šíri nepravdu a ohovára iných bol za to potrestaný. Nebojujme však proti anonymite samotnej, má svoje nesporné výhody.