Sedela som a hľadela na blikajúci monitor. Ani neviem prečo som si naťukala práve túto stránku. Veď na pokeci som nebola hádam štyri roky. Myslela som si, že môj nick už aj dávno zrušili. Vošla som do miestnosti o ktorej som si myslela, že tam sa hádam trocha pobavím a pôjdem domov z práce.

Nič sa tam nezmenilo. Stále rovnaké hlášky, stále rovnaké ponuky ... Mala som pocit, že aspoň tam je všetko postarom. Zasa som na chvíľu mohla trocha vypanúť z reálneho sveta a urobiť sa nachvíľu krajšou, lepšou, úspešnejšou, bohatšou s kopou zážitkou a skúseností.

A tak som aj ja len tak hodila vetu medzi všetkých: "Niekto pre mňa?"

A poprichádzalo pár RPečiek, na niektoré som odpísala, niektoré nechala pomínuť do zabudnutia. No v podstate nikto zaujímavý. Nikto pre mňa. Nikto kto by ma upútal.

Tak som to vypla. Aj tak už bolo dosť neskoro. Bola som unavená. Tak veľmi ako som chcela. Tak veľmi, že som unavená padla doma do postele a hneď zaspala. Toto bola jediná vec, ktorú som poslednú dobu najviac potrebovala. Unaviť sa cez deň tak na smrť, aby som už večer nevládala rozmýšľať. Aby som nevládala myslieť. Aby som nevládala myslieť na neho ...