Pařížov, lokalita o ktorej som už písala. Okrem malebnej priehrady stoji na skale nad riekou aj pôvodne románsky kostol sv. Márie Magdalény z 12. storočia. Hoci pozotatky týchto najdávnejších čias sú viditeľné už len na veži i tak dýcha toto miesto dávnymi vekmi. Tak ako v Zbyslavi je aj tu jedinou stopou života cintorín a čerstvé kvety vo vázach. Inak je celý kostol zahalený tichom a vôňou rozkvitnutých líp, ktoré sú všade naokolo.

Zbyslav a kostol Najsvätejšej Trojice je miestom, ktoré malo pre mňa v detstve zvláštne čaro. Ako súčasť Vrdov, dediny, ktorú v svojich spomienkach spomínam najčastejšie, bola na dosah. Opustené miesto s pár domami a s majestátnym, no spustnutým kostolom. Keď sme sem šli, čakala som, že bude kostol zrenovovaný a že tu nájdem život.

Ale kostol i bývala škola chátrajú ďalej. Ošarpané, no očarujúco malebné miesto.

Kostol bol pôvodne gotický, neskôr viac krát prestavovaný a jeho súčasná podoba je zo 17. a prvej poloviny 18. storočia. Mňa vždy najviac fascinovalo schodisko a portál. Na shcodisku už mnohé sochy chýbajú. Tie ostatné sú poškodené.

Život na tomto mieste pripomínajú len čerstvé hroby v okolí kostola.

A zapili sme to aj tentokrát. Desinka padne dobre vždy.