Milujem film Butterfly efect. Začína sa neskutočne.
Proste brutálne.
„Aj niečo tak nepatrné ako šuchot motýlích krídiel dokáže spôsobiť katastrofu rozsahu obrovského tajfúnu.“ Zdá sa mi, že to povedal Murphy.
Súhlasím s tým.
Úplne.
Napríklad minulý rok, deň pred Silvestrom, sa Mišo len-tak z prče rozprával so Sykym o tom, že musia so sebou vziať veľa kondómov. Pred mojou mamou. Nie, samozrejme, ich rozhovor moju matku ABSOLÚTNE nepoznačil. Iba som tam nemohla prespať a musela som sa každú hodinu hlásiť mobilom.
Ani sa nepýtajte, aké to bolo pohodlné každú hodinu si hľadať v tom chaose, čo bol na Majinom byte, bundu, aby som mohla vyjsť na ulicu, pretože vnútri bol taký hluk, že som si nepočula vlastného slova, nieto ešte mamu vzdialenú niekoľko kilometrov.
Alebo taký Svätý Valentín. Ako náhle si ľudia uvedomia, že sa blíži štrnásty február, intuitívne si začínajú vyhľadávať partnera. Potenciálneho, samozrejme.
Len-tak, medzi rečou, ja vždy hovorím, že netreba hľadať toho pravého. Napokon, stačí dočasný. A časom sa z neho možno vykľuje pravý.
Samozrejme, netvrdila som to vždy. Keď tak nad tým rozmýšľam, šestnásť rokov som žila v tom, že „tam vonku“ pre mňa existuje niekto predurčený. Niekto, s kým si budeme rozumieť dokonale. Niekoho, s kým sa budem môcť podeliť o všetky túžby, zážitky, tajomstvá. Niekoho, kto ma bude milovať takú, aká skutočne som. Niekoho, komu nebude vadiť, že si večer o jedenástej sadám k počítaču s krabičkou kofeínových cukríkov a píšem.
Podľa mňa nie je nič dokonalejšie ako pravá láska. No nie je to krásne?
OK, beriem, znie to už pomaly ako klišé. Ale zamyslite sa, prečo sa z vecí stáva časom klišé?
Lebo sú otrepané a očakávate ich minimálne tak ako účet za mobilný telefón na konci každého mesiaca.
Nemám nič proti Američanom (no dobre, niečo by sa aj našlo), ale chce sa mi vracať, keď pozerám film a vopred viem, ako sa skončí. Že „tí dvaja“ si nakoniec skočia do náruče a bude to úúúúúúúúplná náhoda, že za nimi začne presne v tom okamihu vybuchovať ohňostroj. O tom, ako týpek dobehne na poslednú chvíľu do lietadla, kde sedí jeho kočka – bývala, ale teraz už bude opäť terajšia – pred všetkými cestujúcimi si prizná, aký bol blbec, že sa k nej zachoval TAK, a potom sa za búrlivého potlesku celej posádky vášnivo pobozkajú.
Ja vám poviem, prečo by sa toto nikdy nestalo. Tak po prvé, normálneho muža by v ŽIVOTE nenapadlo priznať si, že bol dement. Jedine, ak by to bol homosexuál. A po druhé, posádka lietadla by vás maximálne vypískala, pretože ste jej práve spôsobili meškanie o niekoľko drahocenných minút.
Ešte stále si myslíte, že láska v amerických filmoch je čistá? Ak ste si to nikdy nemysleli, ospravedlňujem sa, že som vás práve nechcene podcenila.
Proste si myslím, že keby niekto vyrukoval na svet s úprimnou láskou, bola by to najskôr rarita. A klišé by sa z nej nikdy nestalo.
Pretože, aká už len láska môže byť? Po akej tužíme? Písala som to už síce v jednej poviedke, ale vzhľadom na to, že autorom som ja osobne, o autorské práva sa nestarám.
Pravá láska môže byť ohromná.
Úžasná.
Iná.
Skutočná.
Obyčajná.
Posadnutá.
Závislá.
Nežná. Zmysluplná.
Drsná.
Krehká.
Čistá...
Má veľa podôb a každý z nás – komu sa pošťastí – prežíva tú vlastnú. Pretože taký názor som mala celých šestnásť rokov svojho života. Že na svete sú dve duše, ktoré keď sa stretnú, ich osud sa naplní. A oni sa majú stretnúť skôr či neskôr. Ako dva protipólne magnety. Plus a mínus. Krát a delené. Slúchadká do uší a iPod. Guma a ceruzka. Deň a noc... každý má pár, tak prečo nie aj ľudia...?
Budem sa opakovať tretíkrát a poviem, že som v tomto žila dlho. Bola som totiž optimista. Až nechutný optimista. Ja som nelietala v oblakoch, ja som žila vo vesmíre. Ale ružovom, samozrejme.
„Teba to raz bude strašne bolieť, moja, keď dopadneš sem k nám,“ napísal mi raz Mišo na ICQ.
Však aj bolelo.
Ale ešte pred tým prišiel on.
Niekto, kto ma miloval takú, aká som bola. Miloval ma ráno, keď som rozospato zívala, pod očami som mala šmuhy po špirály a okolo krku som mala omotané slúchadká z iPodu. Ľúbil ma cez deň, keď so mnou behal po obchodoch a asi dvadsiaty piatykrát počúval vetu: „Nevidel si môj mobil?“. Miloval ma večer, keď som niečo pred jedenástou šla off z ICQ iba kvôli tomu, aby som si mohla zapnúť sviečky, spraviť si čaj, zobrať kofeínové cukríky a šla písať. Bol to niekto, kto ma rešpektoval so všetkými mojimi nedostatkami. Niekto, kto si nemyslel, že mám nedostatky.
Nebol mojou prvou láskou.
No napriek tomu to bol niekto, kto ma naučil milovať.
Tak skutočne.
A potom to prišlo.
Asi mi tam hore došiel kyslík. Zrazu som začala padať. Strašne rýchlo, až sa mi z toho točila hlava a nevládala som pokúsiť sa vyletieť hore. Už to proste nemalo zmysel, klesla som až k atmosfére.
Klamala by som, ak by som povedala, že dopad na Zem nebolel.
Bolel.
A sakramentsky.
Ale čo ma bolelo viac bolo, že som sa nedokázala postaviť. Bez neho to už proste nešlo. Stal sa mojou súčasťou ako guma na ceruzke. Aj keď ju vygumujete, zostane po nej prázdne miesto.
Asi také bolo moje srdce.
Ako balíček cukríkov bez cukríkov.
Komentáre
to poznam...
aj ja