Teológ má k dispozícii množstvo prameňov, ktoré mu pomáhajú konštruovať doktrínu a v ktorých môže hľadať zdôvodnenie svojich téz.
Prví teológovia sa neodvolávali len na autoritu Krista, ale aj na knihy Starého zákona i na filozofiu a inú literatúru pohanských autorov.
V stredoveku sa veľkej autorite tešili cirkevní Otcovia, najmä sv. Augustín a Pseudo-Dionýz Areopagita; neskoršia teológia si vysoko cenila veľkých scholastikov, predovšetkým sv. Tomáša, Bonaventúru i Jána Duns Scota; v poreformačnom období to boli dokumenty Tridentského koncilu, podobne ako dnešní teológovia sa radi odvolávajú na Druhý vatikánsky koncil.
Výber a hodnota prameňov teológie, ako aj umenie správne ich použiť rozhodujú o kvalite a hodnote práce teológa.
Problémom prameňov teológie sa zaoberali najmä Gerard z Bologne (+ 1317) a Melichar Cano (+ 1560). Veda o prameňoch sa niekedy nazýva teologická topika (gr. topos = miesto).
Schéma prameňov teológie (teologická topika)
Zjavené pramene teológie:
- Sväté písmo
- Symboly viery
- Viera Božieho ľudu – sensus fidei
- Učenie koncilov
- Učenie pápeža ex cathedra
- Učenie Cirkvi-biskupov a synód
- Učenie Otcov a Učiteľov Cirkvi
- Obvyklé učenie pápeža
- Dejiny Cirkvi
- Cirkevné právo
- Cirkevné umenie
Teologické pramene mimo zjavenia:
1. Pomocné
- Učenie teológov
- Filozofia a iné vedy
- Krásna literatúra
2. Nezobjektizované
- Znamenia čias
- Človek
- Viera
- Svedectvo jednotlivcov a kresťanských spoločenstiev
[6] MRÁZ, Marian, Základná praktická teológia. Dejiny, koncepcie, perspektívy, Aloisianum, Bratislava 1997, ss. 68 nn.
Komentáre