Jedného krásneho dňa pri prehliadaní facebooku (pánboh ho zatrať) som zbadala fotku. A to nie ledajakú fotku. Bol na nej malý chlpatý psisko, ktorý ma očaril na prvý pohľad. Musela som sa zblázniť. Doma v tej dobe tri fretky, dcéra a manžel. Aj bez psa slušný zverinec. Mala som presnú predstavu akého psa nechcem (teda odložená na neurčito, v prípade, že by bol nejaký pes, ale presná):
1. nesmie byť teriér
2. nesmie sa nijako upravovať
3. nesmie byť biely
4. ideálne strednej veľkosti

Pes ktorý sa na mňa z fotky pozeral (bol by sa pozeral, keby mu bolo vidieť oči) bol:
1. teriér
2. drsnosrstý
3. biely
4. malý

Takže bol vlastne stelesnením všetkého, čo som nechcela. Odriekaného najväčší krajec? Asi. Ako v tranze som zodvihla telefón a vykoktala som "...nikdy som nechcela teriéra, psa, ktorý sa musí upravovať, bieleho, malého, ale toto zviera veľmi chcem..." Baba si musela myslieť, že hovorí s pacientom z uzavretého oddelenia psychiatrie. Ale aj napriek tomu mi ho rezervovala.

A tak sme prišli k West Highland White Teriér-ovi Slniečku. Krásna fenka v tej dobe so smutnými očami. Do útulku ju priviedol majiteľ, ktorému vadilo jej štekanie. Blázon. Týmto mu chcem poďakovať, že sme dostali psa, ktorý je úžasná osobnosť.

A mimochodom...vôbec tak veľmi nešteká...;-))))