Unikám pred svetom

do sveta kde nie som

len tieň.

Unikám neviem kam

utekám vpred nástrahám

noci.

Unikám,

so sebou pretekám

a keď pohár preteká

opäť neviem kam.

Nájdi mi miesto kde schovať môžem sa,

kde dočiahnem až na nebesá,

kde majú ľudia oči

aby videli,

kde sa láska rozdelí.

Stratená

v temnotách vlastných pocitov,

zabudne meno,

zapredá česť,

vymení adresu

a keď lastovičky jar prinesú

uloží sa na spánok.

A ticho do prázdna

zabudne na blázna,

čo na kríži svet vykúpil.

Zabudne jeho rany krvavé

a máča sa vo svojich nedbale.

„Kde bol si keď som plakala?

Kde bol si keď som síl už nemala?

Kde si?

Je mi smutno počuješ?

Tak strašne až to pichá.

Možno zomiera dnes moja pýcha.

A čo ak z môjho hrobu už viac nevstaneš?“

Čo stane sa

keď aj nebesá prestanú rozprávať?

Kto bude ma vyvádzať z omylov?

A kto prebudí ma zo zlých snov?

Rozpadám sa na kúsky

a časti čo zostali mi ešte z Teba,

schovám žobrákovi do dlaní.

Včera boli sme opovrhnutí a

dnes sme vítaní...

Potom premenil si vodu na víno

a zahrali sme si spolu domino.

Bolo mi chvíľu opäť krásne...

Budeš ešte znovu tak?

Odfúkneš raz každý mrak?

Zavoláš ma po mene?

Spoznám sa po tej premene?

...a na chvíľku utíchnu muky,

keď prehovoria k Tebe aspoň moje

ruky...(?)