A tak namiesto toho, aby som písal práce, ktoré musím, po tom, čo som celú dovolenku strávil masturbovaním, driemaním a čítaním prác ostatných sa vrhám sám na písanie, v dojemnej snahe prebrať svoje vnútro a vybičovať rozum k aspoň nejakej aktivite. Deadline sa nemilosrdne blíži a pozorujúc svoje vizitky začínam mať zlý pocit, že tie prvé štyri písmená v gramatikou podčiarknutom (čo žiaľ prípadný čitateľ mojich pár riadkov neuvidí) nebudú len púhou pózou. Tých metafórov bolo tak akurát.

Vizitka prvá

Stretnutie pri cigarete a golfe pozorujúc slnko hrajúce sa s vetrom v jej vlasoch a obrúčkach okuliarov. Tak málo výnimočná šedá myška v roláku a rifliach a žltých zuboch. Nakoniec sa zo mňa vykľúva dentista. Snáď som len náročný? Oxymoron pri pohľade do zrkadla. Úsmev.

Z bagu vytiahla fľašu vodky a potom druhú a keď sme dofajčili slimky ukázali sa jej Lucky Strike. Nepoznala tajomstvo, ni príhodu, ktorá sa okolo nich točí. Ách, čo tí ľudia vídavali na golfe.

Neskôr mi v bare ponúkla krídla vodkou nesvätené a pozvala do svojho vnútra.

Kde by som snáď mohol ostať snáď navždy, keby som o to stál. Snáď by mala stáť o iného. Snáď by to bolo inak, nebyť jingu a jang v mojom vnútri, ktoré som nazval chaos. A tváre, ktorá je až príliš kamenná na to, aby mohla vidieť, čo sa deje za ňou.

A tak som sa zmohol len na pár dotykov na bielej chlpatej sračke z Ikey pod jej kuchynským pultom.

Což o to, dotyky mi občas idú.

A plné popolníky.

Vizitka druhá

Červená Karkulka zo severu, počúvajúca hlúpe tliachy ľudí, ktorí vraj „žijú“ v ďalšej diere, ktorú som navštívil v snahe uniknúť noci s jej otázkami plnými „čo keď“ a „až“. Chytá farbu keď skúšam pár hlúpych póz a usmieva sa nacvičeným „ach pane“.

Nosí mi minerálku a marlborky desiny (červené) a nakoniec si prisadá. „Len na chvíľku“

Čo tu robíš, kde študuješ, kde bývaš a všetky tie nezaujímavé sračky, ktoré sa ženy musíte spýtať aby si myslela, že si myslíte. Keď myslíte na ružový jazyk na vašom žaludi a váš červený na jej ružových bradavkách. Prípadne klitorise, ak ste dosť náruživý a gentleman. Proti gustu... Mám rád malé dvorce a čo vykúka z podprsenky po tom ako odkladá červený top vyznieva sľubne. Blbý prízvuk a ruka na jej líci. Hnedé oči proti modrým. Pošepnem jej: „Tá trpká príchuť sklamania.“ не понимать.

Zdvihne obočie. Kúzlo sa zlomilo.

„Dáš mi číslo?“

„Načo by ti bolo?“

Len z pasie.

Monológ. Načo asi. Je hravá a naivná. Ilúzie trojek a devín na zadnej strane účtu by jej priniesli more sprepitného. Časom sa naučí. Mesto ju naučí. A príchuť človečiny ľudí, ktorí jej budú chcieť pomôcť. Snáď.

Odchádzam, aby som sa vrátil. Vidieť klub v tme, ktorá ma tam prišla hľadať. Utekám.

Vizitka tretia.

Nežná rusalka, nešťastná rusalka. Čo neverí na lásku a verí, že keď roztiahne nohy, jej princ jej tú abstraktnú, na ktorú neverí predsa dá a naservíruje na striebornom podnose, len aby ho prichytila s inou a bola tak veľmi konkrétne sklamaná. Opäť.

Aby utekala ku mne so svojou bolesťou. Aby som sa usmieval, hladil ju po vlasoch a objímal.

Aby odo mňa utekala.

A ja sa po nociach pýtal.

Aké by to bolo.

Žiť s rusalkou.   

Posledná.

Toto počasie tak praje myšlienkam. Praje spomienkam, keď je lepšie po ránu nevyliezť z postele, ale zahrabať sa v deke a naplniť fajku niečím mierne ilegálnym len preto, že je to stále lepšie než si obuť čižmy a vystrčiť nos do vlhkého šedého sveta za stenami, ktoré nazývate domov. Pozerať romantické filmy a porno a prepalovať povlečenie letiska zo sprostej lenivosti a faktu, že popolník je plný.

Vraj máj, lásky čas.

Jeseň praje citom omnoho viac.

Hrdý single kráča svetlom vzpriamene.

Sychravého súmraku sa však bojí.

Asi starnem.

Kurva.

Zabúdam lietať.