Keď som z recesie 12. septembra vyrazil bicyklom z Košíc do Bratislavy, chcel som touto formou slovenským občanom dokázať, že ako to funguje, keď si chce ich priazeň získať niektorý z politikov. Dokonca som si v mojom prípade ešte aj vycapil na bicykel tabule s týmito nápismi: ZAKLADÁM NOVÚ STRANU SUNI (Písmena boli poriadne veľké, aby ich bolo zďaleka vidieť. Názvom strany som chcel vyjadriť to, že Slovensko určite nepotrebuje imunitu. Ale tej sa nechcú vzdať naši poslanci, lebo by nemohli tak šafáriť ako doteraz).

  Píšem z recesie preto, lebo som vedel, že môžem sa snažiť akokoľvek upútať voličov, tak sa mi to nepodarí. Dôvody sú úplne jednoduché: nemal som a ani nemám veľa peňazí a nemám ani vplyvných a zazobaných sponzorov, ktorým by som sa pochopiteľne musel zaviazať v prípade úspechu poriadnou protislužbou.

   Skoro ráno 16.9.2009 som ešte v stane napísal tento odkaz:

                                           ODKAZ POSLANCOM

                                                NR SR

       ZA 20 ROKOV STE NEDOKÁZALI SPLNIŤ SĹUB,

         KTORÝ STE DALI OBČANOM SLOVENSKA.

                ČO NEVIDIEŤ A JE TU 17 november.

          A DOZREL ČAS, ABY STE KONEČNE DALI

      POSLEDNÉ ZBOHOM POSLANECKÝM KRESLÁM!!!

      JE POTREBNÉ DAŤ OPRATY MLADEJ GENERÁCII!

       TÁ SA UŽ NEMIENI NEČINNE PRIZERAŤ NA TÚ

          VAŠU CHAMTIVOSŤ A NENAŽRANOSŤ.

         EŠTE JEDEN ROK TAKÉHO HOSPODÁRENIA

       A UŽ ANI VI NEBUDETE MAŤ ČO ROZKRÁDAŤ.

     TAKTO TOTIŽ ZADLŽITE NIE LEN NAŠICH VNUKOV,

             ALE EŠTE AJ NAŠICH PRA-PRAVNUKOV.

 ĽUDIA NEZAŤAŽENÍ TOTALITNOU MINULOSŤOU TO DOKÁŽU.

  V BRATISLAVE  16.9.2009      (môj vlastnoručný podpis)

  Zhruba pred 10 hodinou som už stál s bicyklom pred budovou parlamentu, priamo za tou „našou sochou slobody“, a na bicykli som ten odkaz mal pripevnený, aby si ho poslanci všimli, keď pôjdu popri mne. Ale tým, že poslanci mali rokovanie, tak ma esbeeskári poslali dole na chodník pred Bratislavský hrad. („Pochopiteľne“ nemohli si dovoliť nechať ma tam s takým „provokačným materiálom“).

  A tak som si v duchu povedal, že dobre, ja si na nich počkám, keď pôjdu na obed.

  O 13 hodine zopár poslancov prechádzalo popri mne hradnou bránou naobedovať sa. (Niektorí totiž išli k tunelu, a niektorí nasadli do pripravených aut.)

Podstatné pre mňa bolo to, že tí kandidáti, ktorých som chcel osobne stretnúť, tak tí ako sa hovorí – tí mi prišli do rany. Ako prvý išiel (samozrejme okrem iných poslancov) Mikuláš Dzurinda a tak som ho oslovil, predstavil som sa mu a ukázal som mu na svoj bicykel s dodatkom, že idem z Košíc v jeho šľapajach. Pán Dzurinda mi vyjadril svoj obdiv, že v takom veku som to dokázal, ale keď som mu spomenul, že či nekúpi odo mňa moju knihu, (v ktorej by sa dočítal, čo si o ňom myslia občania, ale hlavne ja) tak zrazu mal veľmi naponáhlo, že ide na obed a má veľa práce. (Vôbec nepochybujem o tom, že pokiaľ by som mu tam vyjadroval svoje sympatie a môj obdiv „ako sa v tom parlamente bije za občanov“, tak by pre mňa obetoval aj štvrťhodinku. Ale takto uznajte – kto má rád kritiku?)

  Asi o 10 minút po Dzurindovi išiel Béla Bugár, takže ďalší z kandidátov, ktorého som aj oslovil a predstavil som sa mu. Hneď na to som mu povedal, že ho verne kopírujem, ale on akoby nechcel konkurenciu, tak mi hneď povedal – viete, čo to obnáša zohnať toľko podpisov, - a tak som mu skromne povedal, že viem, lebo na rozdiel od neho ja som za štyri dni získal iba jeden podpis na petičný hárok k podpore novovzniknutej strany. (A ten som získal tak, že som v Petržalke osobne navštívil známeho priateľa s ktorým sme sa zoznámili prostredníctvom internetu.) No nedalo mi, aby som Bugárovi tiež neponúkol svoju knihu, ale ten sa takisto bleskovo vyhovoril, že má naponáhlo a že má veľa práce. Hneď na to som oľutoval, že som obidvom poslancom knihy priamo nedaroval, lebo tak by si ju aspoň dúfam prečítali. No tým, že kniha vyšla na moje vlastné náklady, tak som si namýšľal, že pri tých ich poslaneckých platoch 5 Eur je taký bagateľ ako pre mňa 1 cent. (Hoci aj tými piatimi eurami by som išiel pod cenu, ale takto by sa mi aspoň niečo vrátilo.

Laco