„Vieš, kto to je?“ – spýtala sa Silvia na ceste späť, keď už boli v dostatočnej vzdialenosti od domu, spred ktorého práve odchádzali.
     „Nie, kto?“
    „Pamätáš sa na tú babu, ktorá koncom minulej zimy dostala šmyk a vletela na aute na hlavnú cestu rovno pod kolesá autobusu? V mestských novinách neskôr písali, že jej lekári museli amputovať nohu.“
     „Hmm, no Laura síce mala barlu a viditeľne krívala. Ale nezdalo sa mi, že nemá nohu,“ – pousmial sa Ľuboš a vtlačil Silvii bozk do rozfúkaných vlasov.

     „Ja neviem. Musí mať protézu. Dievčina, ktorá mala vtedy tú nehodu bola určite Kamilina sestra. A určite jej amputovali nohu. Kamilu poznám len trochu, jej malá dcérka je zamilovaná do nášho psa a on sa vždy pokorne nechá od nej objímať a hladiť. V dobe po tej nehode som Kamilu ani Tamarku dlhšie nevidela. Keď sme sa potom stretli, prihovorila som sa malej, že už dávno neišla okolo a ako vyrástla. Kamila vtedy prehodila pár slov o tom, že teraz sa väčšinou hrávajú len na dvore, pretože jej sestra mala vážnu nehodu o ona sa o ňu stará.“ – dávala si Silvia do súvislosti udalosť posledných minút.

     „Ale si si istá, že je to tá dievčina, ktorej v dôsledku nehody amputovali nohu?“ – pochybovačne krútil hlavou Ľuboš.

     „Koncom minulého leta a začiatkom jesene som ju v tom dome vídavala niekedy sedieť na terase. Na invalidnom vozíku ... väčšinou so zatvorenou knihou v ruke ... zahľadenou niekam do prázdna. Niekoľkokrát som ju zazrela z takého uhla, kedy bolo jasne vidieť, že má pod dekou iba jednu nohu. Z toho pohľadu mi vždy bolo nanič. Pýtala som sa mamy, či nevie, čo sa jej stalo ... ona mi povedala o tej zrážke s autobusom.“

     „To musí byť hrozné, prísť takto o nohu. A v jej veku ... koľko môže mať rokov, dvadsaťpäť?“ – spýtal sa Ľuboš.
     „Tak nejako. Zdá sa mi, že Kamila teraz niekedy oslavuje tridsiatku a ona je o niečo mladšia. Možno o tri roky, neviem presne.“
     „Dvadsaťsedem ... ako ja ... to je neuveriteľné. Ak Laura naozaj prišla o nohu a má protézu, vyrovnáva sa s tým excelentne. Ak ju ešte niekedy uvidím, musím jej vzdať poklonu. Patrí jej.“ 

xxx