- "Tak spusť" - vyzvala Táňa Romana po tom,ako si bez slova rozdelili úlohy. Roman rozložil oheň v krbe zatiaľ čo Táňa uvarila kávu a z obsahu chladničky vyčarovala malú,ale sýtu hostinu. Šiestym zmyslom vycítila,že bude potrebovať do niečoho ďobať. Ako vždy,keď má stres. Roman ešte vybral fľašu koňaku a obom im nalial do krásnej bachratej napoleonky.

Táňa usadená vo svojej zvyčajnej polohe na svojom zvyčajnom mieste v rukách s napoleonkou upierala oči na Romana. Ten v kresle, miešajúc si kávu, pustil sa do rozprávania. Začal presne tam,kde sa do tejto situácie dostal.Začal o tom,ako si ho Vlado pozval do nemocnice a čo od neho chcel. Spomenul aj to,ako napísal neznámej žene do USA a ako mu ona odpovedala. Porozprával Táni všetko. Aj to,aká bola Hana zúfalá a ako vymyslel skvelý plán pre záchranu dieťaťa.

"...ostatné poznáš. Priviedol som malú Ann tu. Priviedol som ju v nádeji,že tu nájde svoju vlastnú rodinu." - Roman až teraz dvihol pohľad od šálky kávy,ktorá medzitým už vychladla a pozrel sa na Táňu. Tá v hlbokom zamyslení dívala sa priamo do ohňa. Odrazu ako keby vycítila jeho pohľad, otočila sa smerom k nemu. Pozrela mu do očí a tíško sa opýtala:
- "A čo ja? Čo sa teraz očakáva odomňa?"
Roman pohľadom neuhol. Pevným hlasom povedal:
- "Táni..nič sa nezmenilo.. Stále ťa milujem, rovnako,ako kedykoľvek predtým. Ak nie ešte viac. Pochop ma. Ann je Matejova sestra. Nemohol som to nechať tak. Myslel som,že sa o ňu postaráme.. Spolu.. Že budeme jedna šťastná rodinka.."
Táňa sa strhla. Vyskočila zo zeme a šupla do seba celú dávku koňaku:
- "Toto nemôžeš myslieť vážne. Ja sa mám starať o dieťa, ktoré splodil môj nebohý manžel s inou ženou? Ty si sa asi zbláznil.." - Táňa schytila kabelku a pobrala sa k dverám.
- "Ale.. To dieťa predsa za to nemôže.." - snažil sa Roman ešte zvrátiť situáciu, no videl,že zbytočne. Táňa sa chvatne obula a otvorila vchodové dvere. V nich sa ešte otočila a jej oči šľahajúce blesky nahnali Romanovi strach.
- "Nikdy!!! " - zasyčala nenávistne a buchla za sebou dvermi.

Roman ostal chvíľu stáť bez pohybu. Tie oči mu zaplnili vedomie i podvedomie. Ale..Chápal ju, ako dobre ju chápal. No zároveň sa modlil,aby Táňa zmenila názor.