Som tym, ktoreho prave splodili sklenou tycinkou ludia v bielych plastoch.
Som tym, co miesto prveho krociku zahra bezchybne Beethovenovu 9. symfoniu.
Som tym, ktory po troch rokoch na Zemi nasiel chybu v Einsteinovej teorii relativity.
Som tym, ktory rodicov stal zivotne uspory.
Som tovar.

Hladim z vysky 4 kilometrov cez sklenenu podlahu mojej izby.
Sem-tam zazriem luc slnka, predieracuji sa hustymi mracnami toxinov vo vyske niekdajsej ozonovej vrstvy.
Som asi poslednym na tejto Zemi, ktory sa dokaze smiat. Najskor som tym celkom dobre nastrasil rodicov.
Teraz vsak viem, ze tym nastrasim kazdeho...

Kazdy den mi automat pri pomysleni na nejaku dobrotu z nej kusok zhmotni.
Kazdy den mama sleduje aky uspech som urobil.
Kazdy den otec v dome presne na 8 hodin zapne tlmice svetla, ktore nedovolia miliardam poulicnych lamp oslepit nas krehky zrak.
Kazdy den mi noc zacina o osmej hodine vecer.
Kazdy je prvych 17 rokov zivota opatrovany tak, ako ja.

Chraneny maskou zakryvajucou usmev, vychadzam do ulic Zeme, tiahnucich sa nekonecnom jej povrchu, i pod nim.
Zdviham hlavu a usmejem sa na nadherne dievca, ktore mi ide oproti.
Zdviha obocie a i cez masku vidim, ze sa jej v tvari zraci usmev.
Tu sa pri nas zhmotni kostolna veza.
Tu sa berieme a slubujeme si lasku do konca zivota.
Tu sa veza premiena na 4-kilometrovy sltp, na vrchole ktoreho je mala, obyvatelna pyramida.
Tu sa sterilne milujeme.
Tu sa zabudame smiat.
Tu planujeme svoju karieru, buducnost, deti.

Hned rano zajdeme do laboratorii.
Vyberieme si spolocne nasu dceru.
Maju tu naozaj velmi pekny a rozsiahly katalog...