Je veľmi ťažké opísať pocity a celkový zážitok z návštevy Sv. Otca, pretože pri uvedomení si veľkosti jeho osoby, jeho funkcie a celkovo pochopiť, že tento človek je PETER – skala, zástupca Krista na zemi, že je náš pozemský otec a my jeho deti, uvedomiť si jeho veľké otvorené srdce, ktoré nás prijíma a daruje sa každému z nás, je príliš veľkolepé! Prežívať Božiu plnosť, radosť, vďaku a bázeň toho dňa sme niektorí žili ešte aj čas potom, pretože keď vás prestúpi láska, nenechá žiadne srdce nedotknuté a životy sa menia...

Len z našej farnosti bolo 90 nadšených mladých idúcich za Sv. Otcom do Brna. Už len cestou autobusom nám bolo dobre, aj sme sa pomodlili, aj porozprávali, aj si pospali a niektorí len čakali v tichúčku a pripravovali sa vnútorne. Keď sme vystúpili všade bolo plno ľudí kráčajúcich k letisku. Niektorí unavenejší, iní zase prekypujúci aktivitou, sa rozprávali: „Nemôžem tomu uveriť, uvedomujete si to? My kráčame k človeku prvému po Bohu v Církvi, k jeho zástupcovi. Tak mi buší srdce. Tak veľmi.“

120-tisícovi zástup ľudí pôsobil ako nádherná súhra dobroty, ktorá sa zišla vďaka viere a vytvárala atmosféru plnú prijatia a pochopenia. Pôsobilo to akoby ste prišli domov – medzi svojích.

Naše miestečka sme zaujali až potom, čo vystúpil z lietadla, pretože v detskej nadšenosti sme ho chceli vidieť, čo najbližšie, a tak sme sa predierali prúdom ľudí, len aby sme ho videli, zažili na vlastné oči. Aj keď sme ho nevideli priamo (len kúsok papamobilu), ten zážitok sa stal o to silnejším, pretože naokolo boli výskajúce deti, dojaté ženy od radosti a muži mali „iskry“ v očiach.

Naši saleziáni a miništranti sa odobrali pripraviť sa na slúženie sv. omše spolu s hlavou Církvi. Všade bolo počuť nadšených ľudí, výskajúcich, mávajúcich, túžiacich po Bohu, ale začiatkom sv. omše sa všetko ukľudnilo, vlajočky sme odložili nabok a hlásky sme si šetrili na rozlúčku. Na kázni rozprával Sv. Otec o nádeji, kultúrnej situácii, ktorá je výzvou pre vieru, o budovaní ľudstva s Kristom – „Mnoho foriem chudoby vznikalo z osamelosti, z nedostatku lásky, z odmietnutia Boha a z tragédie človeka, ktorý si myslí, že si môže stačiť sám, alebo naopak, že je len bezvýznamným a pomíjajúcim javom. V tomto našom svete, ktorý sa stráca, keď dôverujete len ľudským plánom...“, o vytrvaní v hlásaní a vo viere.

  Vo svojom vnútri som cítila nesmiernú plnosť. Nevedela som sa umlčať vzrastajúcu radosť, slzy v očiach a pocítenie prítomnosti Ducha Svätého vzbudili úsmev a úprimnú snahu, túžbu viesť lepší život. Od Boha k druhým.  

„Ak naše oči zostanú otvorené pre krásu Božieho stvorenia a naša myseľ pre krásu jeho pravdy, môžeme naozaj dúfať, že zostaneme mladí a že budeme budovať svet, ktorý odráža niečo z onej božskej krásy, a tým inšpiruje i budúce generácie, aby jednali rovnako.“

(Benedikt XVI.)

   Rozlúčil sa s nami aj po slovensky – vtedy nám opäť hlasy výskali od radosti a lásky. Niekedy bolo vidno aj mokré očko od dojatia a oslovenia, ktoré nám zanechal znieť v našich srdciach. A tak čo je krajšie ako žiť skutočný život kresťana? Ako túžiť po Bohu? A odovzdávať sa mu v láske a obeti?