Včera mi jeden známy, poslal radu. Radu čísel.
Bola noc, možno dve alebo tri. Pozerala som na tie čísla a zacítila starú známu, hodne zaprašenú vôňu vzrušenia z malej výzvy.
Stáli vedľa seba 1,2,6,42,1806, ? . Otázniček provokoval.
Tešila som sa z chatovania, ale zrazu všetko bolo bez zaváhania odsunuté.
Kriterium výberu funguje niekedy neuveriteľne. U mňa fungovalo vždy na matiku (Nie takú tu matiku, matiku, ale takú tu hravú nesurovú matiku.), alebo čokoľvek, čo bola výzva pre mozog.

V momente som opísala čísla na papier.
A vrátil sa mi presne ten pocit, ako keď som sedela vo štvrtom ročníku ZŠ na mat. olympiáde a riešila úlohu o Šašovi.
Že koľko rôznych čapíc, môžme spraviť, keď máme 4 rôzne gombíky. Aj vtedy sa mi vzrušením roztriasli ruky a
začala som kresliť postupne všetky možnosti, taká možnosť, hentaká, vzdychala nad každou ďalšou možnostou.
Vždy som si spokojne sadla a napísala spokojne to výsledné čísielko.
A potom ma napadla ďalšia možnosť. Ovisla mi sánka a pribudla ďalšia čapička na papier.
A znova nastalo blaho. Až kým neprišiel ten víťazoslávny pocit, keď som vedela, že už ma žiadna čapička nedostane, lebo mám všetky !
Ten pocit sa zrazu vynoril, sám od seba, včera.

A včera znedaznajky, keď si mozog otravuje tisíc krát ťažšou vecou v diplomke, a venovala som tomu neščetne dní a hodín,
včera zrazu proste dojde presne ten oný super pocit pri obyčajnom príkladiku, ktorý som za chvíľu mala.
A nebála som sa, že na to neprídem. Bolo to presne akurát. Akurát tak, aby sa ma chopila výzva a presne akurát tak dlho to trvalo, že radosť nezmizla.
Spokojne som sa naradovala, keď bol výsledok správny.
Spokojne. A to som vedela, že stačí dať do googlu spomínanú radu čísel a raz dva sa človek dogoogli k odpovedi.
Ale to som nechcela. Chcela som to ako malé dieťa, ktoré vie , že môže mať výsledok, sama. JA SAMA.

Je zvláštne ako málo niekedy stačí a ako veľa niekedy nestačí.
Viem, že keď spravím diplomku, padne mi kameň zo srdca, ale stále dumem, kde sa podel ten pocit, pri jej písaní.
Možno v nedoziernej ďalekosti rešenia.
Možno.
Keď človek stojí pred veľkým kusom, ktorého riešenie nevidí ani v črtách, akoby ho nevedel rozkúskovať na tie slastné malé kúsky tých výhier.
Možno je to aj perfekcionizmom.
Mamka vravela, že perfekcionisti to hold majú ťažké, pretože radosť ešte aj z dosiahnutého cieľu prežívajú veľmi krátko, kým sa znova nezaúkolujú.
Či už k zlepšeniu existujúceho alebo k niečomu novému.

Tak tak, odkrajujem si v mysli kúsok, ktorý chcem vidieť v diplomke.
A chcem znova ten pocit ! Ten z detstva. Tie čiapočky. Tie kombinácie. Ten pocit, keď človek príjme výzvu a zvládne ju.
Tá matematika v tom bola vždy úžasná. Tá hravá. Tá pre malých a veľkých :)