štvrtok 8.7.2004

Po náročných predchádzajúcich dňoch, sme si ráno trošku viac pospali. Keď sme sa vybátorili a naraňajkovali, vybrali sme sa pešo do Zonzy. Z kempu, kde sme sa utáborili, to bolo cca 3km. Počasie bolo všelijaké, i krátko spŕchlo. To nám ale nevadilo.

V Zonze sme si zašli do obchodov, nakúpiť ovocie (najmä teda marhule, ktoré chutili i tu výborne) a smradľavé sýry. Ovčie alebo kozie. Vždy chutili excelentne. Potom sme sa vybrali smer Quenza.

Ešte v Zonze nás zastihol slušný "slejvák", ukryli sme sa k stene nejakého domu. Až prestalo pršať, vyrazili sme. Kúsok za dedinkou sme chvíľu hľadali cestu "značenú červenými cákanci", ako to popisoval náš knižný sprievodca. Tu sme sa zase chvíľu skrývali pred dažďom, ale to už bol posledný.

Cestou sme mali križovať opäť nejakú riečku. Keď sme k nej došli, počasie nebolo také vľúdne ako predošlý deň, ale keď som pod mostom vo vode videl Honzu, Helu a Blanku, neodolal som a i napriek prehláseniam, že do tejto ľadovej vody rozhodne nevleziem, plával som jak ryba. Takto sme sa chvíľku (no, asi to bola minimálne hodinka) radovali z krás a osvieženia.

I táto radovánka nakoniec pominula a my sme sa vybrali hľadať cestu do Quenzy. Most, pod ktorým sme sa kúpali bol nepoužiteľný. Jednak v ňom chýbali priečky a jednak bol zahradený, teda aby sme my turisti po ňom nechodili. Dali sme sa kúsok proti prúdu a tam sme našli prechod. Stačilo cez riečku preskákať cez kamene. Vrátili sme sa po brehu späť k mostu a hľadali cestu ďalej. Cesta nás zaviedla nad most a tam sa stratila v makii. Časť výpravy sa vrátila k mostu a začala znovu hľadať. Honza s Helou a Blankou sa rozhodli pokračovať klieštením si cesty makiou. My sme značku veľmi rýchlo objavili, ale oni už pokračovali ďalej vlastnou cestou.

Do Quenzy sme dorazili oveľa skôr. Tam sme sa najprv bavili o tom, že by sme si spoločne kúpili krásny (bohužiaľ však zanedbaný a očividne opustený) domček na okraji dedinky. Chvíľu sme pozorovali hovnivála ako si vzorovo gúľa svoju guličku. Potom sme išli ďalej do centra. Centrum je obvykle pri kostole. Nie inak tomu bolo i v Quenze. Mládež sa tam hrala. Hrali fotbal, a vôbec im nerobilo problém kopať si o múry kostola. Tam sme sa opäť stretli s pútnikmi z makie. Najedli sme sa na múriku pri kostole. Bolo ťažké nájsť miesto, kde by na zemi neleažali psie exkrementy. Po jedle sme pozorovali mravce, ako odnášajú do mraveniska naše omrvinky.

Cesta späť do kempu už bola bez problémov. Išli sme späť tou istou cestou (teda až na Honzu, Helu a Blanku, ktorý oželeli makiu), ale už sme sa nekúpali. Večer bol ešte v znamení vyslobodzovania turistu zo záchoda. To isté sa stalo i Honzovi. Nejako divne tam fungovali zámky. Proste turista sa zamkol a už sa to nedalo odomknúť. Honza, ktorého tiež takto vyslobodzovali, reagoval na volanie nešťastníka a šiel mu pomáhať. Tento-krát to bolo nejako viac zaseknuté a žiadna invencia nepomáhala. Viac ako hodinu sme sa tam snažili ho vyprostiť. Nakoniec jeden jeho kamarát doniesol sekeru, páčidlo a dvere proste vylomil.

Potom sme už išli spať. Čakali nás kaskády...