Keď mi nakoniec odumrel môj ubolený, veľakrát opravovaný a predsa neopravený zub, tak sa ho už nič veľmi netýkalo - ani bolesť, ani studené, ani kyslé, ani sladké a ani zubárska vŕtačka. A predsa naďalej dlhé mesiace slúžil svojmu účelu. Len trochu smrdel za vajíčkom, ale nič viac. Ten zub som si pre jeho bezbolestnosť a pokoj obľúbil, volal som ho moj milý budhista a želal som si ,aby všetky moje zuby boli také ako on.

Zubárka povedala, že taký zub  može v organizme narobiť vážne škody, môžem si vraj najmä poškodiť srdce. Zubárka je pre mňa autorita. Vzbura proti jej doporučeniam má za následok výpadok zo systému zdravotníckej starostlivosti, prvý krok k sociálnej neprispôsobivosti. Navyše ma v poslednom čase začalo pichať pri srdci.

Čakanie na ťahanie  pripomína čakanie na popravu, ale iba v niekoľko minút tesne pred ťahaním. V hlave sa človeku zobrazujú záverečné scény z filmu Statočné srdce, kde hlavný hrdina William Wallace  pri mučení namiesto "Milosť!" povie "Sloboda!". Chvíľu človek pochybuje či jeho srdce bude dosť statočné, že ho nezosmiešni  pred ženami v čakárni zbytočným krikom, odpadávaním alebo infarktom. Pri jeho šťastí mu isto budú  ťahat zub na trikrát, po štipkách vyťahovat jeho polámané kúsky a nakoniec ho aj tak nevytiahnu a bude musiet ísť na operáciu, kde mu dokorán rozrežú ďasno, aby ho mohli poriadne vykostiť...........  Zubárka vidí, že som otrasený a uisťuje ma , že použije všetky svoje skúsenosti na to, aby ma to bolelo čo najmenej. Moja zubárka je už staršia pani a občas mi pripadá, že si už veľa nerobí  zo svojich pacientov a ich boliestok. Dá sa povedať, že je prístupom k bolestiam života tak trochu mojím vzorom. Otázkou "Čo  myslite, že ja nemám deti?" ma /a možno aj seba/  uisťuje,  že sa vie vcítit do mojej situácie a mať som mnou súcit, ktorý je vraj základom všetkého dobra medzi ľuďmi.

P.S. (Na preskúmanie): Je pozoruhodné, aké ma človek nutkanie vrátiť sa do práce, hoci má vo vrecku ospravedľnenku
s vetou "celodenné ošetrenie".