Strašne pomaly sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku som konečne na treku. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka. Majú najbucľatejšie líčka zo všetkých nepálskych detí. Bordovej farby a totálne tvrdé. A sople. Až po bradu, niekedy aj na svetríku. Chatrné strechy domov. Drevené polodosky, pološindle, kúsky plechu zaťažené kameňmi. Provizórnosť. Dočasnosť. Pominuteľnosť. Malé terasovité políčka, na ktorých rastie len mrkva, kapusta a reďkovka. A potom to turistické menu v malých hotelíkoch, ktoré obsahuje nekonečné kombinácie týchto troch plodín z miestnej primrznutej organickej záhradky. Prach, ktorý vždy jaky rozvíria,keď ich pastieri ženú dolu kopcom naložené na maximum. Ten prach je všade, v očiach, v ústach, na tvári. Kúpila som si trekingové nohavice v jeho farbe. Už ho nevidno. Ženy, ktoré perú v studenej vode, čo práve rozmrzla a začala tiecť z kohútika pred domom. Stvrdnuté a popraskané päty staručkých nosičov, ktoré sa šmýkajú v gumaných šľapkách pod šialeným nákladom. V šľapkách. V Himalájach, v decembri. Mlčanie počas treku. Každý vie, že inokedy sa mi huba nezastaví. Keď však chce so mnou niekto viesť siahodlhé debaty, kým kráčam, taktne sa vzdialim po pár vetách. Krok. Päta, stred, špička. Druhá noha. Nádych, výdych. Zvuky. Jačie zvonce. Džavot Šerpiatok. Spev mníchov. Ranné trúbenie v kláštoroch. Kroky na hline. Kroky na kameni. Kroky na tráve. Svišťanie vetra pred oknom izby č.9 na druhom poschodí hotela Norling v Namche Bazaare. Vôňa thongby, teplého chľastu, ktorý miestni po večeroch pijú. Vôňa horského vzduchu, neokysličeného od stromov, lebo tu žiadne nie sú. Nevyčistiteľná špina za nechtami. Punc serióznej trekerky. Pripitosť, ktorú človek cíti vo výške. Nedostatok kyslíka, stav podobný tomu, keď som sa ako malá pridúšala pod dekou, aby sa mi točila hlava. Nedostatok dôkazov, že tam dole je lepšie. Keď si to spätne čítam, vyzerá to ako recept na šťastie.
---------------------------------------------------------------------------
Zdroj: .týždeň 12.12.2011
Očami Doroty Nvotovej
07.09.2012 20:05:49
:)
Komentáre