Tak som sa jedného dňa zamyslela. Ktorej z týchto verzií vlastne verím ja? Už zopárkrát som sa stretla s tým, že na otázku, v čo verím, som nevedela odpovedať a len som bezducho hapkala. A pritom sa všade pýšim tým, že v týchto veciach mám jasno. Teda mi nezostalo nič iné, len sa nad celým problém tuhšie zamyslieť. Netvrdím, že som vyriešila otázku, s ktorou sa trápia celé generácie filozofov, to jednoznačne nie. Ale aspoň som si urobila jasno v tom, čomu verím ja.

     Prvá, všeobecne známa verzia, s ktorou sa stretneme na hodinách náboženstva, je Boh stvoriteľ, ktorý sídli na nebesiach a všetko má pod kontrolou. Keď si dieťa otvorí svoju prvú ilustrovanú Bibliu, na prvých stránkach uvidí bielovlasého starčeka v plášti, ktorý modeluje z hliny prvého človeka. A o niekoľko stránok ďalej naňho zosiela strašlivú potopu. Predstava jasná a jednoduchá. Až na to, že dieťa postúpi do vyšších ročníkov, kde ho budú učiť, že Zem má milióny rokov, že človek pochádza z opice a najmä to, že tam hore za obláčikmi nie je kráľovstvo, uprostred ktorého by stál trón starčeka z Biblie, ale sú tam miliardy hviezd, vesmirného prachu a rôznych šutrov poletujúcich kade-tade.

     Tak táto téorii mi nikdy nebola veľmi pochuti. Teda apoň odvtedy, ako som začala slobodne a hlavne rozumne premýšľať. Klasická teistická predstava mala v mojich očiach vždy viacero nedostatkov. V prvom rade, aký by to malo všetko zmysel? Boh stvoril svet. Fajn. A? Teraz tam zvrchu na nás hľadí, občas pokrúti hlavou, možno si trošku zavzdychne, ale neurobí nič viac? Vlastné "deti" nechá trpieť a trápiť iných, a potom na konci sveta nás proste rozdelí do dvoch kategórii- na dobrých a zlých, pričom tí prví si budú pospevovať v nebi s anjelmi a tí druhí sa budú smažiť v ohňoch pekelných? A to robí pre zábavu? Klasická katolícka odpoveď- toto všetko sa deje pre slávu božiu. Napriek tomu, že sa nechcem rúhať, prvé čo mi napadne je, že to musí byť riadny sebažráč. Nehcem sa dotknút nikoho, kto je pevne a zo srdca presvedčený, že Boh stvoril svet, aby si dokázal aký je macher. Mňa táto odpoveď jednoducho neuspokojuje a je proti môjmu presvedčeniu, podľa ktorého je Boh spravodlivý, logický, zrozumeteľný, nesebecký, všemohúci a hlavne miľujúci.

     Tak postúpme ďalej. V 19. storočí sa v Anglicku začal presadzovať deizmus, ktorý vytvoril Herbert zo Cherbury (1583-1648). Táto idea založená na rozume mala byť akýmsi ospravedlnením náboženstva. Jednou vetou si povieme, čo to vlastne je. Deizmus je predstava, že Boh síce stvoril svet, ale viac doň nezasahuje.

     No vráťme sa späť do Anglicka. V prostredí, kde sa rozvíjala pozitivistiská filozofia, začalo byť náboženstvu akosi tesno. Ale v skutočnosti sa pozitivisti nesnažili vieru ako takú vytlačiť. Teda aspoň nie úpne. Hlavnou tézou pozitivizmu bolo- veda sa má zaoberať tým, čo je poznateľné, faktické a užitočné. Všetko, čo je za hranicami nášho poznania, je transcedentné, metafyzické a hlavne neužitočné. A je to vecou čistej špekulácie.

     Ale potom prišiel Herbert Spencer, predstaviteľ anglického pozitivizmu. Podišiel ku stolu, na ktorom spoločne hrali karty náboženstvo a veda, mimochodom náboženstvo pomaly prehrávalo, a vyložil svojho žolíka. Deizmus. Ten je totiž založený na rozume, nie je v rozpore s vedeckým poznaním a ešte k tomu dáva odpovede na otázky, ktoré predsa len veda nedokáže vytvoriť. Tá radšej všetko zmetie zo stola a náhodu urobí jedinou príčinou sveta.

     Pre mňa však ani toto nie je to pravé orechové. Vylučuje to totiž jeden zo základných prvkov môjho presvedčenia. A tým sú zázraky. Tu Boh nerobí žiadne zázraky. Deizmus je úžasný tým, ako dokázal skĺbiť dve navonok nezlúčiteľné inštitúcie- vedu a náboženstvo. Boh stvoril svet, dal mu energiu, zákony a poriadok. Koniec. Jeho úloha v dráme sveta skončila. Nuž. Nemôžem si pomôcť, ale tento Boh sa mi zdá byť bezmocnejší než ten pred tým.

     Ja som vždy verila, verím a budem veriť na zázraky. Nie tákeho typu, akým sú premena vody na víno, zmiznutie Veľkého čínskeho  múra, rozdelenie mora, aby sa cez neho dalo prejsť suchou nohou alebo vytiahnutie králika z čierneho klobúka. Nie. Ja mám na mysli niečo iné. Práve včera mi moja spolubývajúca rozprávala, čo sa stalo jej kamarátom. Išli cez mesto, keď tu sa jednej z nich roztrhlo ramienko na taške. Zastali. A v tej chvíli pred nich dopadol kus strechy. Keby sa nezastavili a pokračovali ďalej... Ja verím v zázraky a toto nebola žiadna náhoda.

     Ešte si tu spomenieme jeden izmus. A tým je panteizmus. Boh je všetko. Príroda, svet, univerzum, my. On je súčasťou všetkého a my sme jeho súčasťou. Ale napriek tomu, ako to znie dobre, nedáva mi to odpovede. Ale je to spojivko v mojom osobnom presvedčení, ktoré spája teizmus a deizmus.

     Tak na záver moja predstava Boha. Opakujem je to subjektívny názor, na ktorý, ako som presvedčená, mám právo. Samozrejme všetci majú taktiež právo so mnou nesúhlasiť alebo možno si zobrať z toho, čo sa im najviac páči.

     Boh stvoril svet. Dokonalý. So zákonmi, ktoré platia, s energiou, ktorá ho poháňa. Ale neodišiel niekde do ústrania, aby sa mlčky díval, ako sa jeho dielo vyvíja. Nie. On je obsiahnutý v celom svojom stvorení. On je zákon, energia, stvoriteľ aj samotné stvorenie. Tvoril, aby mohol precítiť všetku tvorivú silu práve cez svoje stvorenie. A my nie sme len bábky, ktoré vystupujú v jeho vopred naplánovanej hre. Sme súčasťou stvorenia, tým pádom sme Jeho súčasťou. On je my. My sme on. Miluje nás a spraví pre nás aj nejaký ten zázrak. Všetko zlé, čo sa deje vo svete, je len preto, aby sme sa učili, aby sme to precítili. Pretože je všemohúci, zlo nie je niečím, čo by sa mu vymklo spod kontroly. Svet je duálny, založený na dobre a zle. A keď chceme precítiť to dobro, musíme sa naučiť, ako chutí zlo.

     Ale o tom možno niekedy inokedy. V tejto práci mi šlo iba o vymedzenie toho, čo je v mojej mysli Boh. Nie som si istá, či som sa vždy vyjadrila správne. Ale ako už Kant naznačil, vo veciach viery, náš mozog pracuje naprázdno. Preto nemáme ani správne slová na vyjadrenie toho, čo sme a čo je Boh.