Tak vitam Vas na mojom Blogu. Toto je moj druhy den co som na Taiwane, a konecne mi zapojili internet, tak Vam aj nieco v kratkosti napisem. Aby som zacal od zaciatku, tento clanok sa vola Cesta. Ceste predchadzalo balenie. Bol to dlhodoby roces zhanania veci a kopenia oblecenia na stoliku. Pod hrozbou 20 kilovej batoziny som sa vsak snazil redukovat mnozstvo a nebrat zbytocne veci. Okrem balenia som sa snazil rozlucit s kazdym kto ma pozna, a osravedlnujem sa ludom s ktorymi som sa nestihol stretnut osobne. Mam Vas moc rad. Cesta zacala rano 13.2.2008 nasadnutim do auta a cestou do Viedne na letisko. Bola dost hmla tak sme sa s rodicmi velmi neorientovali, ale nakoniec sme to flughafen predsa len rozpoznali. Orientovat sa kde zaparkovat nie je naozaj sranda, tak sme si pekne cele letisko raz obehli. 9:15 cas odletu. Tu nastalo mensie zdrzanie, nakolko nam zmrzli v tej hmle kridla, tak sme pred odletom odparkovali na ploche kde boli uz pripraveni robotnici v zvlastnych striekacich strojoch a pekne nas doslova ostriekali dvoma typmi tekutiny. trvalo to tak 15min. V lietadle vedla mna sedel nejaky sikmac, ale odsadol si k zene, kedze nebolo plne lietadlo a ja som mal dvojsedadlo pre seba. Zhruba o 5 hodin sme pristali v Abu-Dhabi. Preleteli sme aj okolo Dubaja, tak som mal moznost pozriet si umele ostrovy v tvare palmy z vysky niekolkotisic metrov. Inak vsade sama pust, piesok. Prave zapadalo slnko. Letisko v Abu-Dhabi vyzera velmi luxusne a clovek tu okrem sikmacov z nasho lietadla videl rozne pocernejsie individua vo vsemoznych habitoch. Do lietadla nas nalozili po polhodine, zopar ludi pristupilo,tak sikmac uz sedel zas vedla mna. Potom som zistil ze vie slovensky a ze je to vietnamec, ktory obchoduje s cinskym tovarom - Pan Miletic pravdepodobne. Siel domov do Hanoi pozret rodinu. V lietadle bolo celkom pohodlne, kazdy mal svoju telku a mohol si pocuvat alebo pozerat co len chcel. Vsetko sa to ovladalo dotykovym displayom. Ale iste chapete ze po tolkych hodinach letu to cloveka omrzi a uz nevie jak si ma sadnut. Po prilete do Taipei ma cakal na letisku Max...moj studentsky asistent, sikmac, ktory mi nevedel nic povedat iba ze there a here, come, Bus, a podobne. Tak z letiska sme sli autobusom do Taichung, kde sme prestupili na vlak do Chia-yi a odtial vakom do Ming-Hsiung, kde sme si zobrali taxika na univerzitu. Iste chapete ze po 15hod v lietadle a 6hod cesty po Taiwane som nebol moc nadseny. Citil som sa dost zle, vyflusnuty, unaveny, a on ma este do 20:00 vliekol po univerzite a roznych registraciach. A to vravel len tu to a hentam hento...malokedy zo seba vydal nejaku zmysluplnu vetu po anglicky. Na zaver clanku by som Vam chcel len povedat ze Taiwan a areal univerzity su dve uplne odlisne veci. Taiwan mi zatial pripada velmi pochmurny, vsetko spinave od smogu, vyzera to jak keby bol vsade bordel, aj ked nie je. A univerzita? to je uplne iny svet. Obrovsky park. Ako bodku by som chcel pozdravit Pavlusku, moje zlaticko, a celu moju rodinku. Budem sa s Vami pravidelne kontaktovat medzi 2:00 a 16:00 Vasho casu. Coskoro znova, Peto.