Stál kostol s krížom navrchu

a vnútri mal svätú sochu.

Nad ním obloha visela

a modrela a modrela.

Deň bežný na zemi bežal,

no človek na zemi nežal,

pretože bežal.

Objavil cestu na poli,

kde semená sa nesiali

a preto tadiaľ mohol ísť,

tá skúsenosť sa mu mala zísť.

Veľký rozprávač odišiel, tak to budem musieť dokončiť ja. Nie nepodliehajte predstave, že ma poznáte. Ani si ma neskúšajte predstaviť skôr, než vás odvediem na jedno miesto.

V zime je biele, v lete zelené a na mape nie je. Dedina,v ktorej žijú ľudia a na nič sa nepýtajú. Sejú, hnoja, žnú, sejú...počítajú, myslia len na seba, alebo nemyslia.

Až sa jedného dňa jeden pozabudol. Niežeby sa spýtal, akurát pozabudol, že sa nepýta. A to bola príležitosť pre našu promtnú odpoveď, ktorá prišla úplne odinakiaľ ako som ja,malý rozprávač,čakal a v našej dedine nikto nečakal.

On bežal a bežal.

A v dedine, mal to byť najzvláštnejší dážď, no z oblohy nič padať nezačalo.  Z oblohy sa potichu a potom hlasnejšie rinuli zvuky. Obloha zvonila.

Od východu na západ celá obloha zvonila. Všetci ľudia utekali do kostola, no nikto z nich tam prvý nebol, pretože prvý bol samozrejme Jeden, ktorý bežal ako prvý.

A zvony v kostole? Zvony mlčali. A modreli a modreli. No nikto si to nevšimol, lebo okrem Jedného mali všetci hlavy pokorne sklonené a oči zatvorené. Preto len Jeden videl ako sa v okamihu, keď obloha stíchla kostol aj s mlčanlivými zvonmi roztopil. A keď nastalo ticho, všetci otvorili oči a upreli ich na nebo, a preto zas len Jeden uvidel na zemi mláku, v ktorej sa odrážala modrá obloha.