„Cesta, ktorá vám spôsobí najviac rán je zároveň tou najbezpečnejšou.“

Tak zneli hlavné slová kráľovskej rodiny. Nikto ich nikdy nespochybnil a ak áno, tak len blázon, ktorý zomrel skôr než stihol dokončiť, čo začal. Rod Braldorov vládol snáď už od začiatku dejín, no nikdy nebol zvrhnutý. Ako to je možné, to ostávalo záhadou. No ak by ste sa opýtali kráľa, bez váhania by vám odvetil, že je to vďaka tej jedinej prekliatej vete. Každý otrok, sluha, či pán ju poznal. Naoko ju vravel vždy len s úctou, no vo vnútri cítil trpkú príchuť zatrpknutosti. Všetci kvôli nej niečo stratili, len Braldorovia získavali stále viac. Tak sa vravelo.

„Cesta, ktorá vám spôsobí najviac rán je zároveň tou najbezpečnejšou.“ ozval sa smelo a hrdo kráľovský radca, ktorý to nie len predstieral. Ten by za túto pravdu položil aj život, nie však ten svoj.

„Ja viem, Pors. Toto heslo bolo to prvé, čo mi otec povedal ešte nad kolískou a zároveň aj to posledné, keď sa ma s matkou vzdal. Preto musíš chápať, že sa tým  nedokážem riadiť ako všetci posluhovači kráľa. Oni sú len neľútostní vrahovia, ktorí to nemôžu pochopiť, ty nie. Neprelial si krv ako moja rodina.“ zasyčala z druhej strany koča kráľovská dcéra, aj keď každý pochyboval o tom, že je skutočne Braldoriankov, no jej výzor ich vždy prinútil uveriť. A verili dovtedy, kým znova neotvorila ústa.

„Princezná Synra, kedy s tým už prestanete? Vraciate sa domov, pretože prišiel čas naplniť povinnosti, ktoré máte voči našej ríši. A ja sa mám utvrdiť v tom, že ste sa zmenili, no ako vidím nič sa nezmenilo. Ste tvrdohlavejšia než sám kráľ.“ povzdychol si starý, šedivý muž, ktorý mal opäť len nezhody so svojou zverenkyňou.

„Koniec koncov je to môj otec.“ poznamenala rýchlo Synra, kým stihol radca pokračovať v jeho už toľko krát odrecitovanom monológu.

„Vyučil som vášho otca, kráľa Erenia VII., vášho brata  Loriana I., nášho budúceho vládcu a nebyť vás už by som vyúčal vašu sestru, princeznú Umu. Nikdy som nemal a ani nebudem mať problém so žiadnym členom vašej rodiny okrem vás, pretože pri vás, drahé dieťa, som už ošedivel. Vy ste trest za všetky moje hriechy.“ zaúpel zúfalo starec. Vedel, že si to nezoberie osobne, akoby to spravili jej príbuzní.

„Tento rozhovor sme viedli už veľa ráz a žiadny výsledok sa nedostavil. Zmierte sa s tým, že sa nenechám zmeniť na niekoho iného.“ bezstarostne sa pousmiala Synra, potom sa jej však v očiach zablysla myšlienka na jej nastávajúceho, ktorý ju bezpochyby buď zmení alebo zabije.

„Tak aspoň vytĺcť vám tie nezmysli o vrahoch.“

„A nie je to snáď pravda? Nezabil môj otec pred rokmi slávnych bojovníkov  z Asárie a Morianu. Nezastavil sa ani pred nevinnými deťmi. Vypálil ich domovy len preto, že nechceli zmenu, ktorej nemali prečo veriť.“ rozhorčila sa Synra, už dávno stratila akýkoľvek cit k otcovi , okrem nenávisti a opovrhnutia.

„Musíte konečne pochopiť situáciu, v ktorej bol prinútení k takým činom. Tie boje mohli spôsobiť nepokoje v celom kráľovstve. Tým, že ich zabil, zachránil iné životy, počnúc tým vaším, princezná. Na to nesmiete zabúdať.“ rozhorčene vyhlásil kráľov radca, ktorí ako jeden z mála ešte stále veril vykonaným činom.

„Nedá sa zabudnúť, že ja som sa narodila, pretože iní zomreli aj napriek tomu, že mohli žiť.“ zakončila Synra tú nekonečnú diskusiu, no koniec bol len zdanlivý.

Pors vyslovil ešte raz rodinné heslo v nádeji, že tentoraz ho vezme princezná na vedomie. No pre istotu ju nepustil k slovu: „Váš otec trpel pre každý premárnený život, no bola to bezpečná cesta, aj keď má jazvy na duši. Vaša cesta má menej rán, preto prestaňte odporovať. Nevyhnete sa tomu nijakým spôsobom, jedine ak smrťou. Verte mi.“  tie slová už Synra poznala pridobre. Sama si ich neustále opakovala v mysli. A síce jej myseľ bola vycvičená pre kráľovské rozhodnutia, no v jej žilách kolovala krv víchrov a plameňov, krv pravej Asárčanky.  Jej srdce búchalo iný rytmus než iných Donarottčanov. Bol to rytmus, v ktorom praskalo drevo pohltené ohňom, v ktorom žblnkala rozbúrená rieka a v ktorom vietor zavíjal počas neľútostnej búrky. Jej inštinkty netúžili po klamstve, ktoré celý svet spraví jemným, krehkým, pre život dokonalým. To, čo vravel jej šiesty zmyseľ bolo, že v tomto svete je pravda poskrývaná, teda musí jej srdcu stačiť len nevedomosť. A iné možnosti nevidela.

„Mám sa zapredať, aby všetci žili v zdanlivom šťastí? Mám predať svoje telo a svoju dušu za pár pokojných okov pre ľud, ktoré budú aj tak nakoniec premrhané a nahradené žiaľom? Chápem správne, čo sú moje povinnosti alebo sa snáď mýlim?“ pred očami sa jej zarosilo , cez viečka sa preliala jej bolesť. „Môj otec si vybral, môj brat tiež. Moja matka si vybrať nemohla a pozri sa, čo z nej teraz zostalo. A to sa stane aj mne, ak to nezastavím. Musíš mi pomôcť a ak nie ty tak niekto iný. Nesmie to tak skončiť.“ až teraz preukázala Synra nejaký cit a Pors, ktorý ju mal skoro za svoju vlastnú dcéru, musel predstierať a ako veľmi ho to bolelo.

„Moja matka mi raz povedala, že každý, kto príde na tento svet je tu z nejakého dôvodu. A ten môj je povedať vám pravdu. Ste mladá, krásna, no nikdy nebudete šťastná. To však nepatrí do vrchnej spoločnosti. A ak by ste mali prežiť dlhý a šťastný život, nemohli by ste sa narodiť ako princezná. Rozprávky vravia o krásnom živote, no nikdy nesmiete zabudnúť, že sú to len rozprávky.“ a ako to povedal, Synra zaplakať, pozbierala všetku silu, ktorú v tej chvíli mala a pustila sa do predstierania, ktorému ju toľkoráz učili. Prišiel totiž jej čas.

Cesta domov trvala ešte asi hodinu. Synra nepovedala ani slovo a rovnako tak ani Pors.

Na veľkom, rozľahlom nádvorí sa pomaly zastavil koč. Sluha pribehol otvoriť dvere a elegantným, jemným krokom stadiaľ vystúpila princezná Synra. Stráž a aj sluhovia prechádzajúci okolo sa na ňu zvedavo pozreli. Stála pred nimi dievčina s dlhými čiernymi vlasmi rozpustenými tak, že zakrývali celý jej chrbát, modrými očami, ktoré boli typickým znakom Braldorianov a bledou pokožkou, na ktorej nádherne vynikli bledomodré šaty so zlatým lemom. Boli jednoduché a ľahké ako pierko, pretože zem, v ktorej bola princezná zavretá po väčšinu svojho života bola známa svojou horúčavou, v ktorej sa niekedy nedalo vydržať. No Donarott bola krajina snehu, ľadu a jediné miesto, kde bolo chladnejšie než vonku bolo v kráľovskom paláci. No princezná nedala najavo, že by jej bola zima alebo, že na ňu všetci pozerajú. Pomaly prešla k fontáne, v ktorej bola primrznutá voda.

„Vítajte doma, princezná.“ ozval sa spoza nej Pors. Synra k nemu pristúpila a spolu s ním sa vydala cestou do veľkej prijímacej sály. Po schodoch práve schádzala akási starena, ktorá rozhodne nezapadala na dvor, to skôr pod mestskú bránu k ostatným chudobným poddaným. Spočiatku si ju Synra nevšímala, potom ju však upriamil ošúchaný starý náramok so symbolom bohov.

„Počkajte..“ zvolala Synra a pristúpila k nej bližšie. „Lýria? Si to ty?“ v tomto oblečení a po toľkých rokoch sa táto žena vôbec nepodobala na jej opatrovateľku.

Po toľkých rokoch a vy si ešte pamätáte na mňa? Nezmenili ste sa, cítim to aj keď ste vyrástli v krásnu mladú ženu. V očiach máte ten istý zaťatý výraz plný odvahy.“ nadšene povedala stará slúžka a objala ju trasľavými rukami.

„Poď Lýria, nemáš tu čo robiť, teraz sa musíš prezliecť a potom sa porozprávame.“ impulzívne konala princezná, ktorá celkom zabudla na pokojnú masku a spôsoby hodné jej postavenia.   

„Mali by ste ísť pred kráľa, princezná a ja musím odísť. Veľa vecí sa zmenilo. Neskôr to pochopíte.“

„V tom máš pravdu, ako vždy.“ povedala a poprosila Porsa nech pomôže Lýrii do jej starých komnát, kým si ona splní povinnosti. Nebol z toho nadšený, no poslúchol ju.