Nikdy som nebol na takom tom naozajstnom hudobnom festivale. Myslím, taký popovo – rockový. Keď som mal na to vek, neboli a teraz, keď sú, už na to asi nemám vek. Jedine ak kontrolovať lístky pri bráne. Na festivalovej tráve som ležal len raz. Dávno. Košický rockový festival na Aničke. Myslím, že sa z toho tradícia nestala. Bolo tam zopár skupín a spomeniem si len na takých tých mládencov s dlhými vlasmi, ktoré rozkrútili v hluku niektorej z miestnych skupín. Na koncerty som chodil, ale na festivaly nie. Je len jedna výnimka v mojej histórii. Folklórny festival v Detve.

Bolo po nežnej a zamatovej. Rok 1990. Akurát som mal v ruke diplom zo školy a pred sebou učiteľskú kariéru. A posledné prázdniny. Moja priateľka skončila o rok skôr, už učila a čakali ju prvé učiteľské prázdniny.  Vybrali sme sa na náš najkrajší výlet po Slovensku. Stopom.  Už som tu raz o tom písal. Dôležité bolo cestu dobre naplánovať. A dokumentovať. Doma mám album s čiernobielymi fotografiami. Mal som sovietsky fotoaparát, ktorý robil na jednom mieste čmuhu. Na každej fotke mi v strede pristáva rozmazané UFO. Ale dokumentácia tohto výletu sa albumovo začína až v Piešťanoch. Môže za to Kata H. V Piešťanoch sa o nás postarala a prisľúbila vyvolanie fotiek z predchádzajúcich dní. Nikdy sa už nenašli. Mali tam byť aj krásne makovice. Makové pole smerom do jednej gemerskej dediny. A vlastne aj o nej som tu už písal. Makové pole pri železničnej trati. Tam sme mali prvú zastávku. V albume chýba aj náš jediný festival. Ostali len nezaznamenané fotky v mojej hlave.

Z Gemera sme teda stopovali do Detvy. Na festival. Už tam bol iný náš priateľ. Zabezpečil záhradu. To bolo na tom to najkrajšie. Dobrí ľudia. Nemali sme kde spať a vlastne, nemali sme ani v čom spať. Stan sme nemali, len spacáky. Ubytovanie na záhrade u milých miestnych. Keď nás uvideli, pochopili. Dostopovali sme okolo obeda a utekali hneď na festival. Na folklór. Večer, keď sme sa vrátili do záhrady a čakal nás v nej stan. Celtovina a pod ňou dosky, aby sme nespali na zemi. Bolo to maličké ale stačilo pre dievčatá. Chlapci sme spali pod jablonkou. Zabalení v spacákoch, na karimatkách a obalení igelitom. Ráno sme sa zobudili pokrytí rosou. Studené a romantické ráno. Ten festival nemal chybu. Od začiatku do konca. Bolo tam veľa Detvy a fujár.  Určite aj Sľuk alebo Lúčnica. Veľa piva a folklórnych nadšencov. Bol to náš Woodstock. Naša Pohoda. A bola tam aj naša svetová hviezda. Dnes by sme povedali headliner. Ako inak - z Ameriky. Z Clevelandu.

Netuším ako sa volali. Neviem o nich nič. Len po toľkých rokoch neviem zabudnúť na ich pesničku: Z Kľevelandu dzifčata šumne špivaju, z Kľevelandu dzifčata i šumne tancuju. S neuveriteľným americkým prízvukom. Deti rodákov, ktoré boli na Slovensku možno prvý raz. A po slovensky vedeli len to: dzifčata z Kľevelandu. Videli sme ich aj vonku pred amfiteátrom pri stánkoch s pivom za pár centov. Amerikáni. Vidieť americké deti v slovenských krojoch bol zážitok. Spieval celý amfiteáter. Boli to hviezdy. Na tom festivale sme si urobili kopec pekných fotiek. Aspoň myslím. Nikdy sme ich nevideli. A určite na nich boli aj tie dzifčata z Kľevelandu.

Festival sa skončil, čakala nás ešte posledná noc pod stanom a pod jablonkou. Vrátili sme sa na pivo pred amfiteáter. Hovorím, bol to Woodstock. Stánky horeli. Naozajstne a naozaj. Nie obrazne. Dzifčata a parobci z Kľevelandu tam už neboli.  Boli tam len miestni mládenci. Menej príjemní ako naši domáci zo záhrady. A ešte niekto bol preč. Nad amfiteátrom bol počas celého festivalu obrovský Jánošík. Drevený a s valaškou. Hodinu po poslednej festivalovej pesničke bol preč. Úplne preč. Neviem, možno si ho zobrali amerikáni a možno priletelo UFO. Ak by Kata H.nestratila ten film s fotkami z Detvy mohli sme to mať zdokumentované. Jánošíka s amerikánmi a nad tým machuľa v tvare lietajúceho taniera. A mohlo to byť v správach. Dôkaz. Stratili sa kľevelandčaňa aj Jánošík.

Stále mám rád folklór. Včera v košickom amfiteátri vystupovala aj moja dcéra. Aj Lúčnica, ale aj ona. Bol to jej prvý naozajstný festival. Prišlo vraj strašne málo ľudí. Len takí skalní folkloristi. So ženou sme si povedali, že na takéto festivaly budeme chodiť aj vtedy, keď naša dcéra nebude vystupovať. Budeme s ňou chodiť ako diváci. A možno sa stane zázrak. Pristane UFO z ruského fotoaparátu a vyloží Jánošíka a dzifčata z Kľevelandu. Len tak, lebo šumne špivaju a šumne tancuju.