Chcela by som Ti povedať, že láska bolí.

Chcela by som Ti denne šepkať tie krásne slová, ktoré patria len dvom.  

                Chcela by som Ťa hladiť po tvári a objať Ťa v ťažkých chvíľach.

Chcela som Ti povedať, že Ťa milujem.

     Chcieť ... ako to slovo nenávidím a nenávidím aj samú seba, pretože to nedokážem a som zbabelá. Milujem človeka, ktorému som to nepovedala a pritom to chcem kričať do sveta. Utápam sa v slzách a nádejách ... "veď on raz na to príde sám". NEPRÍDE!!!

     Láska skutočne bolí a aj vtedy, keď nás hladká po tvrári. Jej teplé dlane nás zohrievajú a naše srdce plesá. Jej úsmev nás hladí a v očiach sa rozjasní iskrička, ktorá je ukrytá hlboko v nás.

     Viem, že tieto riadky a slová už nie sú len moje tajomstvo. Nie sú v mojej škatuľke ukryté pod posteľou ... a nie sú jediným kľúčom od mojej ubolenej duše.

Ale viem jedno, že aj keď si tieto riadky budeš čítať, nebudeš vedieť, že sú tvoje.

Milujem Ťa a predsa nenávidím, lebo je to tak ťažké.

Ďakujem však osudu, že mi pomohol násť práve Teba. Ďakujem, že si sa stal súčasťou môjho JA.