Vedela som, že ten deň príde... netušila som však, že tak skoro. Vo štvrtok sa tak stalo.

Kufre boli zbalené, všetko vyložené na dvore a ja som v duchu vzlikala. Prečo len v duchu? Lebo každý do každého  vyrýval, samá hádka... katastrofa...

Čakal na nás rozrobený 4izový malý bytík. My, ženy z malomesta, z veľkého rodinného domu sme sa odsťahovali do malinkého, nedorobeného bytíku, v ktorom sa vždy nájde neúrekom problémov... Všetko sa tam totiž kazí. Ani skriniam sa tam veľmi nechcelo, po ceste sa snažili ujsť, čím si akurát poodierali rohy... Neustále sú problémy s elektrinou, v šroubách na stene ujo elektrikár nameral skoro 100V, čiže je to celkom vtipné, keď k nim s úsmevom prikladám žiarovky a tie ma natešene oslepia svetlom... toto by sa dalo rozpisovať:)))

No a ja... ja som stratila definitívne nádej na normálny život. :))) začínam sa s tý, zmierovať. Už nemám na výber