Ak chcete žiť v cudzej krajine, dobre si to rozmyslite. Presídliť do Hainburgu nie je žiaden problém, odsťahovať si svojich 5 švestiek do Barcelóny sa mi tiež zdá vítanou zmenou. Ale odletieť do Mexika a žiť tu s nemeckým štátnym občanom, ktorý si myslí, že spasí svet (aká to irónia), problémom je. Všetko niekde začína, len niekedy je ťažké určiť kedy a kde. U mňa asi v mexickej sprche, kde som počala svojho syna. Vtedy sme žili už druhý rok v Mexiku a stále tam bola možnosť, že môj muž ešte zmúdrie, vykašle sa na svoje „poslanie“ pozdvihnúť krajinu tretieho sveta a zavrie tu svoju mexickú firmičku. Alebo, že sa jednoho dňa definitívne naštvem a zbalím si kufre. Chcela som sa vrátiť zasa domov - k čiernemu chlebu, ľuďom, ktorí poznajú hodiny a nesnažia sa Vás prizabiť v aute, ak chcete v meste prejsť z jedného pruhu do druhého. Nie som veľký patriot, už som žila kde tade, ale Mexiko už nezvládam. Tešila som sa na to, že dieťa porodím pekne doma na Slovensku a môj muž pochopí, kde je jeho miesto – pri mojej sukni! Omyl – firma sa rozbehla a môj muž hrdý na svoje veledielo, nás privliekol sem späť – do mexickej pustiny, k ľuďom, ktorí síce bohovsky tancujú a spievajú, ale nevedia, že sa najprv z miestnosti vychádza inak nastane moment, že sa tam všetci podusia, alebo že plastikové vrecko nie je banánový list a nerozpustí sa pod stromom, keď ho tam vyšmaria. A opustite otca svojho dieťaťa pre tak blbý dôvod, ako: „zlatko, ty zarábaš peniaze v nesprávnej krajine!“ Rochniť sa 3 týždne v Karibských vlnách a vychutnávať si pozornosť mexických „los lobos“ je super. Pamiatky sú úžasné, príroda geniálna – pokiaľ ste nemali tú šialenú myšlienku, že sa usadíte na severe Mexika. O geniálnej prírode som začala pochybovať, keď som pri práci v záhrade v ruke držala uschnutý konárik, z ktorého sa vykľula dosť nervózna pakobylka. O šváboch, ktoré máme všade v dome, lebo žijeme v horách, ani nehovoriac. Nechutný design – ale na to by sa dalo zvyknúť – mňa štve ta nekontrolovatelnosť ich pohybu. Neuveriteľne rýchly tvor, ku tomu relatívne veľký a striehnuci jednoducho všade. Minulý týždeň v noci v záchode pod doskou, aby mi vyliezol po stehne, keď som si v polospánku na ten záchod sadla. Potom som bola čerstvá až do rána, ktoré som oslávila hádkou s mojím mužom. Keď na neho o dva dni neskôr v noci vypadol šváb z klímy, ktorú máme nad postelou a prešpacíroval sa mu po tvári, nemohla som zakryť škodoradoť a nasledovala ďalšia hádka. Už sme tu mali tarantulu v posteli, po mojom mužovi poskákal kôň, mexická polícia so samopalmi nám rozobrala v pustine auto do poslednej šrúbky. Vrcholom bolo, keď mi zubárka zavŕtala do ďasna a odôvodnila to tým, že ju z takej blízkosti rušia moje modré oči. Ako by som mohla milovať túto krajinu? Iste, máme tu veľa priateľov a sú to výnimoční ľudia, ale radšej by som im volala cez skype alebo hostila ich v Bratislave na terase ako ich vídať dennodenne v mexickej firme. A teraz som tu aj so svojim jeden a polročným synom, ktorý strká do úst všetko, čo nájde na zemi a je dôverčivý, aj keď na neho pozerá štrkáč z krovia. Tak som zvedavá, ako to dopadne - čakajú nás tu ešte celé dva mesiace, než znova nasadneme na lietadlo domov na Slovensko.