Možno ste už mali príležitosť bývať v dobrom hoteli.

Teda v skutočne dobrom.

Nemusíte kvôli tomu cestovať hneď do cudziny, zopár takých sa dnes už vyskytuje aj u nás.

Spoznáte ich podľa toho, že hneď za lietajúcimi dverami alebo za dverami s olivrejovaným zriadencom sa na vás zablyští až nevkusné množstvo zlata, alebo aspoň pozlátených zariadení alebo aspoň zlatých náterov.

Samozrejme v kombinácii s pravou kožou.

V lepšom prípade krokodíliou, v horšom z obyčajného slovenského hoviadka. No a samozrejme všade sú rozmiestnené starožitné komody, kreslá, stoly a iné nábytky. Alebo aspoň také, ktoré starožitným akoby z oka vypadli.

Dosť často to hraničí až s nevkusom...

V takom hoteli všetko funguje na kartu. Vydajú vám ju na recepcii a bez nej si v hoteli ani neprdnete – a to doslova!

Ak sa pôjdete sťažovať, že výťah nefunguje, vysmejú sa vám. Síce nie priamo do očí, ale až keď zájdete za roh. Vo výťahu totiž nestačí stlačiť tlačidlo príslušného poschodia, k senzoru musíte priložiť aj čipovú kartu.

Bez karty sa nedostanete do svojej izby, nerozsvietite si svetlo, nepustíte televízor... Bez karty sa nedostanete na záchod....

Bez karty sa z vás stane bezdomovec hoci ste si zaplatili nie lacný nocľah v hoteli. Ak všetky tieto nástrahy zdoláte, čaká na vás ešte jedna. Keď sa večer úspešne vrátite do izby a pred spaním sa rozhodnete vykonať telesnú hygienu – nastane pomerne veľký problém.

Sprchovací kút s rozmermi výťahovej kabíny v mrakodrape – to znamená, že by sa doň vošlo od 20 do 30 osôb  - treba vedieť obslúžiť. Tu nie sú obyčajné kohútiky, na aké ste zvyknutí z domu! Táto sprcha vyzerá ako prístroj na cestovanie v čase – vstúpite do kabíny, zavriete sa, naštelujete gombíky a zrazu sa ocitnete hoci v roku 2055. Taký dojem to aspoň vyvoláva. V sprchovacom kúte je našťastie nalepený návod na použitie. Má dvadsaťpäť bodov. Ku každému bodu patria najmenej dve ikonky. Záujemca o sprchovanie sa teda vyzlečie a vstúpi do sprchovacieho kúta, aby z neho vzápätí vystúpil.

Písmo v návode je drobné a človek môjho veku si potrebuje zájsť po okuliare.

Holý, ale s okuliarmi na špičke nosa vojdete znovu do sprchy a zistíte, že strecha sprchovacieho kúta cloní v prístupe svetla a vy napriek okuliarom na nose nie ste schopný nič v tom prítmí prečítať.

Opäť teda vystúpite zo sprchy, nahý sa vrátite k posteli, odmontujete si lampu z  intarzovaného nočného stolíka, prinesiete ju do kúpeľne a čupiačky, vypúčajúc zadok, ju nainštalujete tak, aby vám svietila podľa možnosti rovno na návod.

V kabíne sa okrem návodu nachádza aj ovládací panel sprchovacieho kúta. Podobný by ste očakávali skôr na palube kozmickej lode, ako v sprche. Kým sa návodom prelúskate do polovice a identifikujete všetky spomenuté ikonky, začne vám byť holému v sprche zima. Rozhodnete sa konať aj napriek tomu, že ste ho nedočítali do konca - chcete si na chrbát pustiť príjemný prúd teplej vody.

Stlačíte gombík s ikonou, o ktorej sa domnievate, že znamená spustenie teplej sprchy. Chvíľu sa nič nedeje. Uvažujete, že sprcha je pokazená – hneď v nasledujúcom momente však vyskočíte akoby ste boli Nepela v úvodnej fáze trojitého odpichnutého rittbergera. Z malého prítoku na dne sprchovacieho kúta ste totiž pustili priamo na svoje päty prúd vriacej vody. Inými slovami obarili ste sa ako prasa na zabíjačke.

Pri tom poskakovaní vám spadli okuliare zo špičky nosa na dno sprchovacieho kúta. Našťastie sa pri páde nerozbili, ani ste ich nezničili svojim poskakovaním, a keďže okuliare nie sú chvalabohu z plastu, nerozpustili sa vo vriacej vode hoci vám sa zdá, že kusy vašich uvarených piat sa rozpúšťajú ako plast.

Opakovaným stlačením toho istého tlačidla (šanca, že stlačíte to isté je 1:52) sa vám podarilo zastaviť prívod vriacej vody. Hoci päty máte uvarené do voňava, na zvyšok tela je vám stále zima. Vrátite sa k predchádzajúcemu zámeru, pustiť si na chrbát príjemné teplé kvapky vody. Stlačíte nové tlačidlo a vzápätí zvriesknete asi tak, ako mohla zvriesknuť Mária Antoinetta v momente, keď sa sekera gilotíny blížila k jej krku. Práve ste si na hlavu pustili vodu takú ľadovú, akoby ju potrubie privádzalo priamo zo Sibíri. Studená voda na vašom tele len zintenzívnila pocit zimy. Zastavíte vodu a rozhodnete sa stlačiť tlačidlo, ktoré by malo do kabíny pustiť teplú paru. Tentoraz sa vám podarilo stlačiť správne tlačidlo a do kabíny tryskami naozaj začne vnikať teplá para.

Netrvá to dlho a  vaše okuliare sú zarosené tak, že cez ne nič nevidíte. Para síce nie je zlá, ale vy ste sa ešte stále neosprchovali. Ak chcete svoj úmysel uskutočniť, potrebujete pokračovať v čítaní návodu. Pretriete si teda okuliare, ale tie sa okamžite zarosia znovu. Dáte si ich dolu a chcete sa pokúsiť čítať návod bez nich. Ale už to nejde - v kabíne je hmla ako v Londýne. V zúfalstve sa rozhodnete, že tlačidlá budete stláčať náhodne. Po prvom stlačení sa v kabíne rozsvieti modré svetlo. Nie je to zlé, ale osprchovať sa v tom nedá. Navyše vaše modro iluminované telo vyzerá mŕtvolne ako vypasený nebožtík. Stlačíte ďalšie tlačidlo a na hlavu sa vám opäť spustí ľadová voda. Bleskovo stlačíte ďalšie tlačidlo a z rádia zabudovaného v sprchovacom kúte sa začne rozliehať hlas Paľa Haberu: „... studená si ako zima na Aljaške.„

Pary v sprche je už priveľa a vám sa začína zle dýchať – chcelo by to pustiť ventilátor. V návode ste sa dočítali, že v sprche zabudovaný je, ale vy ho neviete spustiť. Náhodne stlačíte ďalší gombík dúfajúc, že spustíte ventilátor. Chvíľu sa vám zdá, že tlačidlo nereagovalo a nič sa nedeje. Po pár sekundách atmosféra v sprchovacej kabíne zhustne a vy sa začnete seriózne dusiť. Neostáva vám iné, ako otvoriť dvere a obarený a podchladený zároveň, ale najmä neosprchovaný - potácavým krokom opustiť kabínu. Zdá sa vám, akoby ste boli priotrávený a nie ste ďaleko od pravdy. Ten posledný gombík mal totiž nápis Dezinfekcia a vy ste si do uzavretého priestoru sprchovacej kabíny vpustili riadnu dávku chlóru, či čo to bolo za svinstvo. Opustíte kúpeľňu hoci za vašim chrbtom to v sprchovacom kúte všelijako bliká, vrčí a fučí. Vyčerpane sa zvalíte na posteľ a usúdite, že sa zas až tak nič strašné nestane, ak sa dnes neosprchujete.

Sprcha pracuje ešte dlho do noci sama a vám sa sníva sci-fi sen o vzbure robotov.

 ---

Možno by ten stredoslovenský luxusný hotel nezanechal vo mne až taký dojem, keby som len tri týždne pred jeho návštevou nespal v inom hoteli v iránskom meste Maku. Volal sa Alvand a nachádzal sa v centre mesta. Na mieste pomery solídna značka. Mal tri poschodia a cirka  dvadsať izieb.

Iránske mestečko Maku trochu pripomína westernové mestečká z Divokého západu

Iránske mestečko Maku trochu pripomína westernové mestečká z Divokého západu

Iránske mestečko Maku trochu pripomína westernové mestečká z Divokého západu

Recepcia rozhodne nepôsobila honosným dojmom. Vzbudzovala atmosféru príjemného rodinného hotelíka. 

Po príchode do izby som pochopil, že miestnosť bola naposledy odomknutá ešte v minulom účtovnom období – to znamená, že v tejto izbe nebol nijaký pohyb najmenej pol roka. Ak pravda nepovažujete za pohyb premiestňovanie sa švábov.

Dýchateľného vzduchu bolo v uzavretej miestnosti s malým okienkom asi toľko, koľko v ponorke Kursk v momente, keď ruské vojenské zdroje oznamovali, že na palube je všetko v poriadku.

Okienko sa síce po polhodinovom rumplovaní s kľukou podarilo pootvoriť, ale za oknom stál akýsi plech a čerstvý vzduch nemal veľmi kade pritekať.

Maku

Vstup do akéhosi "Parku kultúry a oddychu" v Maku

Maku

Steny špinavé, na maľovke stovky krvavých škvŕn. Nie, nenocovali sme v dejisku nejakej rituálnej vraždy. To, čo tu ktosi vykonal nebola obyčajná vražda. To bola priam genocída - komárov. Maľovka s krvavými škvrnami, o tom vydávala nezvratné svedectvo.

Na jednom mieste bola maľovka plesnivá. Aspoň mne sa tak zdalo. Podľa názoru spolubývajúceho však nešlo o pleseň. Boli to vraj stopy po vyhorení elektrického vedenia. 

Nábytok pozostával z rozheganého stola, jednej stoličky s kovovými nohami, dvoch postelí a jedného nočného stolíka. Postele sa hegali, akoby ich po dlhoročnej službe vyradili z verejného domu. Stáli na vykrivených nožičkách ako vojnoví vyslúžilci z iracko-iránskej vojny. Každému muselo byť pri pohľade na posteľové nožičky nad slnko jasnejšie, že sadnutie na posteľ bude mať za následok jej kolaps a tvrdý dopad na zem. Našťastie nožičky sa dali narovnať a ak ste si na posteľ ľahli s opatrnosťou prepravcu nitroglycerínu, udržala vás a dalo sa na nej spať.

Ruské kolo v Maku

Maku

Maku

Jediný drevený nočný stolík bol ošarpaný takým spôsobom akoby stál naprostred bojovej línie v spomínanej vojne. Najväčšie nebezpečenstvo izby v hoteli Alvand sa ukrývalo práve v nočnom stolíku. Keď ste ho otvorili, zvnútra proti vašim očiam vystrelilo čosi hrdzavé a nebezpečné. Ktosi do nočného stolíka natlačil rozmotané dvadsaťmetrové zhrdzavené stavbárske pásmo, ktoré keď zacítilo závan slobody a nové teritóriá na expanziu, bleskovo vystrelilo do voľného priestoru.

V celom hoteli sa nachádzali len dva záchody. Na prízemí a na druhom poschodí. Na tom našom záchod chýbal, zato tam bola jediná hotelová sprcha. Vedľa dverí do sprchy sa nachádzalo dvojo rovnako vyzerajúcich dverí, ale keď ste ich otvorili, zistili ste, že za nimi je len navŕšená hŕba stavbárskej sutiny. V sprche však na počudovanie tiekla nielen studená, ale aj teplá voda! A púšťala sa klasickými kohútikmi! 

 ---

Uvedomil som si, že diametrálny rozdiel v kvalite oboch hotelov odzrkadľuje celkový nepomer vo fungovaní sveta. Na jednej strane prehnaný až nezmyselný a najmä nákladný luxus bohatého Severu versus úbohosť a bieda chudobného Juhu. (hoci hovoriť o Slovensku ako o súčasti bohatého Severu mi trochu spôsobuje rozpaky...)

Jednu vec však mali oba hotely spoločnú – v Iráne, keď sme ráno vyšli z hotela, zistili sme, že z nášho auta niekto ukradol obe poznávacie značky - to je dosť veľká komplikácia, zvlášť ak na ceste domov máte ešte prekonať pätoro hraníc.

Ako sa ukázalo, odmontovali nám ich miestni policajti. Tvrdili, že sme parkovali na mieste, kde je parkovanie zakázané. Pravda však bola taká, že akákoľvek zákazová značka tam nebola. Evidentne im išlo o bakšiš. Boli to vlastne obchodníci v policajnej uniforme, ktorých tovarom boli naše vlastné dopravné značky. Napriek tomu, že tento druh obchodu sa nám vôbec nepozdával, nakoniec sme museli nakúpiť. Čo nám iné zostávalo?

Od policajtov si kupujeme vlastné poznávacie značky.

Keď sme ráno vyšli z onoho luxusného stredoslovenského hotela, jedno z našich áut malo poškodenú zámku, vrátane diaľkového ovládania a dve ďalšie autá mali vyfučané všetky pneumatiky. Všetky tri autá mali spoločné to, že boli označené bratislavskou poznávacou značkou. Išlo teda o zrejmú averziu voči obyvateľom hlavného mesta. Sám som rodený Bratislavčan, svojich spoluobčanov dobre poznám a preto mám istú mieru pochopenia pre averziu voči obyvateľom hlavného mesta.

Mnohý Bratislavčan je totiž blbec.

Ale na druhej strane, koľko je v hlavnom meste skutočne rodených Bratislavčanov? Nazdávam sa, že sme už v menšine. Väčšinou ide o prisťahovalcov z rozličných končín Slovenska.

Neznámi noční záškodníci s averziou voči Bratislavčanom možno nevedomky škodili vlastným...

Maku - pozoruhodný je modrý domček v skalách...

Maku - pozoruhodný je modrý domček v skalách...

Maku - pozoruhodný je modrý domček v skalách...

Maku - pozoruhodný je modrý domček v skalách...

Školáčky v Maku

Školáčky v Maku

Školáčky v Maku

Ľudia v Maku

Ľudia v Maku

Ľudia v Maku

Ľudia v Maku

Ľudia v Maku

Ľudia v Maku

Ľudia v Maku

Predavač orieškov v Maku. Irán je najväčší vývozca pistácií. Pistácie predávané v našich obchodch sa môžu strčiť! Tie iránske sú čerstvejšie, chutnejšie a raz tak veľké...

Zdroj fotografií:

PF