Keď sa Oliver zobudil, videl pred sebou iba bielu stenu. Poobzeral sa a zistil že leží na nemocničnom lôžku vo frustrujúcom nemocničnom pyžame. Všetko ho bolelo a nevládal vstať. Bezvládne ležal na posteli a obzeral si chladnú, z časti presklenú izbu. Ponoril sa do svojich myšlienok a rozmýšľal o tom, čo sa stalo vtedy v triede.

       „Dobré ráno.“ vstúpila tmavovlasá sestrička do izby.

       „Dobré.“ reflexívne odpovedal Oliver, ale nevenoval sestričke žiadnu pozornosť. Iba ležal na pravom boku a pozeral nemo pred seba. Stále si nevedel vysvetliť  čo sa stalo.

       „Už sme si mysleli že nevstaneš.“ snažila sa sestrička milo začať rozhovor.

       „Prečo?“ opýtal sa Oliver, ale stále sa nepohol.

       „No po troch dňoch už väčšinou ľudia mávajú starosti.“ povedala milo sestrička a odkryla hnedé závesy aby mohlo slnečné svetlo vyhnať šero z izby.

       „Troch dňoch?! A koľko je teraz hodín?“ teraz sa už konečne pozrel na sestričku.

       „Asi pol tretej poobede. Tvoji rodičia budú mať radosť. Boli tu každý deň. Vyzerali dosť vystrašene. Ale všetko nakoniec dobre dopadlo. Ach, skoro som zabudla. Ako sa cítiš?“

Oliverov výraz sa znova zmenil na ten, ktorý nič nevyjadroval.

       „Bolo mi aj lepšie.“ vzdychol si.

       „Chápem,“ snažila sa udržať sestrička milý tón a sadla si na prázdnu vedľajšiu posteľ, „ale toto lekárom povedať nemôžem. Bolí ťa niečo? Je ti zle od žalúdka? Alebo čo ti je?“

       „Fyzicky sa cítim dobre.“

       „Ach, to som rada. A čo ťa teda trápi?“

       „Ale, nič. A vedia vlastne lekári prečo som odpadol?“

       „No, hovoria že sú na dobrej ceste, ale ja si myslím že nemajú ani šajnu čo ti je.“

       Na Oliverovej tvári sa konečne objavil úsmev: „Hm, myslel som si.“

       Sestrička si presadla na Oliverovu posteľ a tichšie sa mu prihovorila: „No tak, mne sa môžeš zdôveriť. U mňa je to v bezpečí. Ináč, volám sa Mária.“

       „Ach, Mária.“ zopakoval potichu a spomenul si na svoju milú spolužiačku. Teraz mu chýbala viac ako inokedy. Ale nielen ona, aj všetci, ktorých má rád. „Ja som Oliver.“

       „Viem. Teraz ťa tu pozná každý.“

       „Vážne?“

       „Samozrejme. No teraz mi povedz čo ťa trápi.“

       „Radšej nie. Potom niekedy. Teraz chcem spať.“

       Sestrička sa usmiala: „Na toho čo práve prespal tri dni je to dosť zvláštne. No, tak ťa teda nechám. Ale nezabudni. Ešte ťa prídu pozrieť lekári, tak nie že budeš odvrávať dobre?“

       „Dobre.“

Sestrička vstala a išla ku dverám.

       „A kedy bude večera?“

       „Až po prehliadke, okolo pol šiestej. Ešte budeš musieť tri hodiny vydržať. Obed teraz už nedostaneš, ale ak budeš chcieť, rodičia ti v skrinke nechali dosť maškŕt,“ ukázala na plechový nočný stolík vedľa postele, „keby niečo, tak je to zakázané, takže o tom nič neviem. Dobre?“

       „Aha. Dobre.“ Otočil sa na druhý bok a zavrel oči. Sestrička zavrela dvere. Mal síce oči  zatvorené, no zaspať nemohol. Hľadel tupo do seba a niekedy sa prichytil, že od rozmýšľania zabudol dýchať.

       Ďalší deň prešiel tak isto ako iné dni. Sestrička Mária sa dnes už neukázala. Aj iné sestričky sa snažili byť milé na Olivera no nedokázali to tak ako Mária. Jej nenapodobiteľný úsmev a priateľskosť ktorá z nej sršala, na Olivera zapôsobila hlbokým dojmom. Prišiel ďalší deň a potom ďalší a Oliver zisťoval že čím viac ho lekári pozorujú, tým menej o ňom vedia. Niekoľkokrát ho prišli pozrieť rodičia a raz dokonca aj jeho obľúbená teta s bratrancom. Konečne tu bol piaty deň Oliverovho pobytu a keď si  myslel že Mária už vôbec nepríde, dnes ráno ho zobudila jemným pohladením.

       „Oliver.“

       „Šiš mária. Každé ráno ma musia otravovať s tým blbým teplomerom.“ naštvane si hovoril. Otočil sa na druhý bok a vtedy konečne uvidel tú tvár na ktorú čakal.

       „Aj ja ťa rada vidím,“ povedala Mária trochu úsečne no úsmev sa jej z tváre stále nestrácal.

       „Ach, ahoj,“ zahanbene povedal Oliver, sklopil zrak a posadil sa.

       „Dúfam že si na ostatné sestričky nebol zlý kým som bola preč,“ dôkladne prezrela teplomery čo mala na stolíku a nakoniec jeden podala Oliverovi.

       „Snažil som sa ako sa dalo no myslím že ony to neocenili,“ mierne sa zamračil a vložil si teplomer pod pazuchu. „A kde si vlastne bola tie tri dni?“

       „Oli, ja viem že som sestrička z povolania, ale to ešte neznamená že tu musím byť 24 hodín denne, 7 dní v týždni.“ Úsmev jej na chvíľu mierne opadol.

       „Aha,“ znova sklopil zrak. Až teraz si uvedomoval aká bola jeho otázka hlúpa.

       „Za chvíľu som späť. Nie že ťa napadne zohrievať teplomer pod lampou alebo iná hlúposť. Jasné?“ povedala to veľmi vážne, no milý úsmev si neodpustila.

       „Samozrejme,“ opätoval Oliver úsmev. Sestrička odišla a Oliver si pomaly ľahol späť na jeho posteľ. Vankúš bol tvrdý a matrac vyležaný no po tých niekoľkých dňoch ktoré na ňom strávil si už zvykol. Zavrel oči no ruku držal stále kŕčovito pri tele, aby mu teplomer neskĺzol. Snažil sa chytiť nejakej myšlienky na ktorú by sa sústredil. Každá však bola ako jablko na vysokej jabloni. Úplne nedosiahnuteľná. Stále sa vo svojej mysli načahoval za jablkami no nakoniec to vzdal, kopol do jablone a... zaspal.

Oliver Bielovič