Celá rodinka sme pošahaná. Do aut. Jednotne.  Iní muži by to brali, mať takú rodinku. Berie ju aj ten môj . Ostatné manželky v okolí si vravia...oni sú fakt pošahaná rodinka...

    Sledujeme vývoj, nové typy. Presnoríme každý autosalón v okolí. Už dlhé roky. Jeden v Expo sme stihli na jar aj v Bruseli. Za dva dni. Jeden bol málo. Prezreli nové modely, pozorovali s jastrabím zrakom konkurenčný boj. Vyberáme si favoritov. Kvôli pokecom. Vedieme dlhosiahlé debaty po večeroch pri poháriku koňaku. S deťmi aj bez nich. Deti bez koňaku. Pri džúse. Favoritov si chodíme obzerať do predajní. Do výstavných siení. Obzrieť a ohmatať. Aj vyskúšať. Ak dajú. Dajú, aj s kľúčmi. Vyzeráme vierohodne. Celá pošahaná rodinka.

    Manžel je na techniku, výbavu a informácie. Dcéra na imidž auta (aj keď imidž je nanič). Syn je hľadačom pokladov. Nájde všetky možné aj nemožné skrinky, úkryty. A hlási, pravidelne, hlasno. Ja som bodka. Za výberom favorita. Kritizujem sedadlá, pohodlie a priestor. Vpredu aj vzadu. Myslím na celú svoju pošahanú rodinku. Na dlhú cestu domov.  Viem, že ma raz deti vykopnú. Spredu dozadu. Do mnou skritizovaného priestoru. Hľadám pohodlie. Bez poznámok. Som bodka. Aj výkričník. Za konečným rozhodnutím. Okrem majiteľa účtu.

    Dnes ma dostal striebrosivý metalizovaný tátoš s 1.8 TDCI motorom pod svojou ladne klopenou kapotou. So stodvadsaťpiatimi koňmi. Podkoňmi. On bol vodca. Krásny aerodynamický tvar. Ako keď sa pozriete na chovného žrebca, o ktorého sa bijú všetci šejkovia v Arábii. Bez boja sme ho vyzvali na skúšobnú jazdu.  Prijali  a dali. Aj s kľúčmi a hodinovou jazdou. Celej mojej rodinke. Vtedy sme už pošahaní neboli. Boli sme v napätí.

   Štart jedným stlačeným ukazováka. Tátoš dízlovo zafŕkal. Jednotka mu nesadla. S dvojkou vyrazil vpred ako plnokrvný arabský kôň. Jemne nás vtlačil do tvarovaným sedadiel v koži. Tie nás objali ako milovaný svoju jedinú lásku. Ukryl pred nebezpečenstvom do svojho náručia. Jeden, dva, tri, štyri... až šesť. Po presných  krátkych dráhach. Podvozok sa hral s nerovnosťami ako starostlivá matka s dieťaťom. Matka, ktorá bráni dieťa za cenu svojho  života. Stodvadsaťpäť koní začalo hrať svoju najkrajšiu áriu. V priestore a tichu. Svojím súperom sa tátoš na diaľnici vysmieval pretiahnutou smerovkou a bez urážky ukazoval masívny zadok. Tvarovaný, s päťstoštyridsať litrovým kufrom. Búrku, ktorá nás pozdravila, poslušne odzdravil tichým mávnutím stieračov na prednom skle. Bez zaváhania. Nezdolala ho. V galope cez  prekážky. Na kruhových objazdoch presne kopíroval udavaný smer jednej ruky na volante. Bez prehmatávania. Poslúchal pána plynového a brzdového pedálu. Až do konečného cieľa. Domov. Do výstavnej siene pre víťazov.

   Deti bezdychovo sedeli vzadu. Určite dýchali, lebo doteraz žijú.  Ja tiež.  Bolo počuť len náš úžas. Manžel slastne zamľaskal a prehltol slinu. Túžobnú slinu stať sa jeho pánom. V priestore a tichu. V náručí starostlivej matky.

   Prvé podanie rúk s jeho volantom prisľúbilo pevné kamarátstvo.

Celý večer patril tátošovi. S 1.8 dízlovým motorom a stodvadsaťpiatimi koňmi pod kapotou. S jeho nádherne učesanou striebrosivou hrivou. S jeho útulnou kožou.

   Pribudol nám sen. Sny sú nato, aby sa plnili. Ak zaspím, budem snívať sen. A dúfať, že sa splní. Milujem kone. Niekedy stačili štvornohé. Dnes tie pod kapotou. Konkurencia na papieri sa trasie. Ja rozhodnem, som predsa bodka. Svojej pošahanej rodinky.

....a sľubujem mojej milovanej Lagúnke, že ju bez tvrdého boja neopustím! (ja výkričník).