Cely týždeň mam taký vnútorný pocit, že sú ľudia ktorí na mňa myslia aj keď sú odomňa ďaleko a majú iné povinnosti. Ja sa vďaka tomu po dlhšej dobe viem aspoň kúsoček sústrediť na moje povinnosti. Neviem čím to je, ale mám pocit, že chcem jednému človeku ukázať, že si veľmi vážim jej postoj ku mne a to, že jej na mne tak sakramentsky záleží. Chcem sa nejako za to všetko čo robí nejako poďakovať. Je jedna z mnoha, je jedna z mála.  Jedna z mnoha kamarátov. Jedna z mála, ktorá vie ako na mňa a ako mi spraviť aj jedným slovom veľmi veľkú radosť.

 

Samozrejme sú aj iní. Ale to je iné hoci je. Zistil som počas posledných troch dní, že niekedy človek potrebuje čas aby spoznal niekoho a napomôže mu k  tomu náhoda. Mne sa takáto náhoda stala tento týždeň. Veľmi som zmenil postoj k jednej osobe. Vryla sa mi do srdiečka ako kamarátka a priznám sa, že mi bude veľmi ľúto ak odíde študovať mimo KE. Ale ja to neviem nijako ovplyvniť. Proste človek sa musí naučiť asi neviazať sa na ľudí a radšej žiť racionálne a bez citov. Proste žiť bezcitne.

 

Ale dá sa to? Ja to nedokážem. Ja proste svoj život prežívam silne citovo. Dnes som počul, že matematici sú silne citovo založený ľudia. Ak je to pravda asi som matematik. Ja žijem z citov a citovo a proste každá udalosť ktorú žijem prebieha aj v mojom srdiečku. Nehanbím sa za to, že cítim city. Nehanbím sa, že uprednostním citovú reakciu pred tou racionálnou.

 

Proste tento týždeň je prekrásny. Viem že mám kamarátov a kamarátky ktorí si ma vážia. Usmievam sa a vraj mi to pristane. Asi s tým budem pokračovať.