písal sa 5. február a na kožených gaučoch sa rozprestierala hrubá vrstva prachu. ja a sneh sme priatelia. ja a štyri ročné obdobia. je to taký zvláštny vzťah. prvý sneh, prvé sfarbené listy. pri vchode do komárovského cintorína si zapálim, zápalka ticho zasyčí v snehu vdychuješ jak štetka a vlčiak oproti začne štekať. od firmy vyrábajúcej stroje na prípravu pukancov sa vznáša sladkastá vôňa. khonnor mi pripomína sladké leto s kubom, akokoľvek horké sa mi zdalo (spolu s khonnorom) vtedy kubo, pripoj sa! mozog asi naozaj vymazáva zlé spomienky a necháva tam iba tie príjemné. čakanie na sedemdesiatku na nábreží pri západe slnka nad dunajom. akokoľvek ma aj v tých chvíľach zožierali depresie, zostala mi dnes iba tá gýčovo ružová v tenkých slížovitých obláčikoch a lesklá žltá na pomaly sa rinúcej hladine. a čajky poletujúce nad šlepmi. a farebné kravy po meste. ak sa vrátim ešte späť - toto bol august - ocitnem sa na židovskej kráčajúc v extrémnej júlovej horúčave s frog eyes a ich "the fox speaks to his wife who is not quite sure" baby i know it’s a terrible hole bolo to ešte skôr? bolo to v júni po posledných prijímačkách a pocitu najväčšej slobody v mojom živote? na staromestskej v kubovej kancelárii vánok sa pohráva so žalúziami. stojíme vonku na balkóne v ruke s malinovkou, kubov popol z cigarety odfukuje rovnaký vánok ako ten, čo sa pohráva s listami javorov a briez pod nami, a ktorý aspoň trochu zmierňuje dusno. vnútri bliká na stene switch, malé zelené svetielka sa mihocú pod umelohmotným krytom káblov minerva i’m not a fish, no i’m not idylicky si spomínam aj na to, keď som si vybavoval u kubíktomiho prácu v nextre, keď sa mi zmietal v kŕčoch žalúdok v brušnej dutine, mozog vylučoval kyselinu citrónovú a na londýn zaútočili teroristi. a potom večer von - na šafko, do umelky, na korzo. čítať po nociach heriho potera. masturbovať raz často, raz pomenej. kubo, v poslednej dobe sa mi strašne často sníva, že si s tebou zapálim. upratovať na staromestskej, od všetkých tých omrviniek, prachu a neumytého riadu. príde eli a vonia mister proper. a okná sa lesknú vo svetle neskorého leta. heroes trojka. s kubom sa hádame o pravidlách hry - nechcel ma pustiť do dragon utópie, postavil sa mi do cesty, pričom sa spoľahol na našu dohodu o vzájomnom neútočení. bolo to nefér. nikdy som tak žhavo a presvedčivo neargumentoval ako vtedy. život je tiež len hra, rovnaká virtuálna realita, tak prečo od nej neutiecť k inej. niekedy nejdem rovno domov, ale poprechádzam sa po uličkách v okolí palisád a hradu, kde je vždy veľa sympatických ľudí, študentov a študentiek umeleckých škôl a snívam, kde by som to mohol byť. v júni som byvol, v júli panda. som stolný futbal v umelke. som vírivý kúpeľ v studenom a zlomená ping-pongová raketa. som nepríčetný pohľad von oknom autobusu na ošarpané omietky starých budov. dnes je 25. november, o týždeň zápočty, ja som stratený a nemôžem objať prvý sneh. poznám veľa nových ľudí, veľa nových tvárí a mien, ktoré všetko znova zamiešavajú. dnes sa rozprávam so zuzkou a osloví ma malá ali, a ja sa cítim ako vo sne, v strete času a priestoru, so zajtrajším odchodom do prahy a nadchádzajúcou prácou pre predsedu, so sýkorkami pristávajúcimi na kŕmidle, s monikinou gitarou v škole, s turkmenbašim, nedostatkom času a zápočtami o týždeň, so zajtrajším odchodom do prahy a predsedom na vianočných trhoch, so sýkorkami zobajúcimi slnečnicové zrná, monikou a jej postojom k diskriminácii, s turkmenbašiho matkou a nedostatkom času prekladať pre soňu, ale s dostatkom času písať vyjebaný denník, s ohryzenými a suchými perami, s odznakmi a plagátmi od soni, so strachom z prahy, s dopisovaním so slavom, s drzými vrabcami, so zápočtami o týždeň a nedostatkom času