Biografia, ku ktorej som sa dostal ja, bola od nejakého A.Z. Manfreda. Keďže vyšla ešte za Komanča našlo sa v knihe kopec ideologickým blábolov. Nevadí – dá sa predpokladať, že človek, ktorý bude čítať o Napoleonovi, bude vo veku, kedy už bude vedieť ignorovať hrubú ideológiu.

Po celý čas, čo som biografiu čítal, som si potvrdzoval názor na dejiny. Myslím, že história nemá prívlastky. Občas ich ľudia dávajú dejinám. Podľa niektorých majú dejiny prívlastky ako: spravodlivé (či naopak nespravodlivé dejiny) k niekomu. Žičlivé, alebo naopak skúpe dejiny. Objektívne, či neobjektívne dejiny. Podľa mňa má história iba jedinú vlastnosť: má tendenciu sa opakovať. Keďže sú to dejiny ľudí – a opakujú sa – majú dejiny zároveň neskutočný zmysel pre iróniu.

Pravda, to nedokážu oceniť súčasníci a treba na to vždy zopár desaťročí. Napoleon je toho sám najlepším dôkazom. Ako vojak bojoval v revolúcii proti kráľovstvu – monarchii. Desať rokov nato si sám vložil cisársku korunu na hlavu a vyhlásil sa za monarchu... Najviac ma pobavil švédsky následník trónu. Vo francúzskych revolučných vojnách bojoval proti kráľom a monarchom. Vtedy si vraj dal na prsia vytetovať: „Smrť kráľom a tyranom!“ A pár rokov nato sa stal následníkom švédskeho trónu. Dejiny ľudstva sú prosto históriou irónie. (Dodávam, že vcelku logicky.)

Ako to už býva najlepšia story prišla nakoniec a ani sa netýkala Napoleona. Pred bitkou pri Waterloo sa jeden z francúzskych vojakov – Ney - nechal počuť, že buď dnes zahynie v boji, alebo mu hrozí, že ho zajtra obesia. Ako je všeobecne známe Napoleon a Francúzi pri Waterloo prehrali. Ney však bol maršálom. Vtedy bol taký úzus, že maršáli sa nevzdávajú. Vyrazil teda proti nepriateľovi. Zabili pod ním šesť koní, ale Ney-a nie a bitku prežil. Po Waterloo sa k moci dostali rojalisti a maršála dali zastreliť.

K tomu stačí už len dodať slová klasika: „Komu je súdené odvisnúť, ten sa neutopí.“