Vždy v novembri príde deň, keď vyjdete von a viete, že jeseň predáva vládu zime. Nie je to ničím špecificky dané, je to pocit a vy to viete. Aspoň ja áno. Vzduch ešte nie je taký chladný, ale vonku je už akési mrazivé ticho, ako keď má napadnúť sneh, aj keď ten je ešte pekne ďaleko. Niekde ďaleko šteká pes a vy ho počujete až sem dole, na sídlisko, z tej diaľky celkom zreteľne. To ticho je podľa mojej teórie spôsobené dvoma vecami. Prvá je, že chlad novembrových dní zahnal ľudí dovnútra, nikto sa nechce vonku zdržať dlhšie, než je potrebné. Krik detí a ľudský ruch by sme tým pádom mali z krku. Druhou vecou je fakt, že všetky listy zo stromov opadali a preto nemá čo šušťať a pretínať ticho. Tak. To je november. Jeho prvá polovica uplynula, ani neviem ako. Kráčam si po sídlisku a sledujem svojho psa, ako žere každé steblo trávy, ktoré na zemi ešte ostalo. Má šťastie, že Martin tento rok neprišiel na bielom koni, inak by pod snehom tú trávu len ťažko hľadal. Kde sú tie časy, keď v novembri bol sneh? Ďaleko, asi, ďaleko. Psíkovi je očividne nedobre, keď žerie trávu, ale aj tak si veselo cupká po mokrom chodníku, hlava aj chvostík veselo hore. To je postoj. Občas by mali zvieratá trénovať nás a nie my ich, mám taký pocit. Cítim sa infantilne s dvoma zapletanými copmi, radšej si stiahnem dáždnik viac pred seba. Infantilne. Deti. Pár objektov dokáže u mňa vyvolať chvíľové presvedčenie, že by som raz chcela deti. Sú to také nelogické veci. Žiadny kočík alebo hračky, alebo bábätká. Vôbec. U mňa sú to iné veci. Napríklad sklený džbán na mlieko v reklame. Vtedy si predstavujem, ako by som deťom ráno nalievala mlieko do šálok, aby boli silné. Alebo prázdny zavárací pohár. Vtedy mám vidiny, ako spolu pečieme cookies, oni mi pomáhajú pripraviť prekvapenie pre otecka, dáme to do tých pohárov a ozdobíme mašľou. A ocko nás bude navždy milovať a nerozvedie sa so mnou, ani si nenájde milenku. Alebo obrázok peknej obývacej izby. Nie detskej, obývacej. Lebo si predstavím, ako tam všetci spolu sedíme, pozeráme program, ktorý všetkých baví (haha) a ocko šteklí tú najmladšiu a ona sa smeje ako hrkálka. Dosť kliše-ovito som to napísala? Fajn. A potom sú isté momenty, ktoré ma z mojich ideálov rýchlo vyvedú. Napríklad dieťa revúce na zemi v električke. Dieťa, ktoré nechce prestať plakať na promóciach. Detský plač všeobecne. Vtedy sa zapojí rozum a ja si spomeniem, že nie, deti nie, ďakujem. Môj profesor biológie mi raz na hodine naznačil, že nie som normálna, keď odmietam mať deti. Nepovedal to priamo na mňa, ale keďže asi započul náš súkromný rozhovor medzi lavicami, kde som ja bola jediná proti deťom, vydedukovala som to. Mimochodom, už len pridať jeden jazyk a bol by z neho vynikajúci tlmočník, keď dokáže počúvať s ú k r o m n é debaty a zároveň vykladať látku. Škola. To mi pripomína, že mám pred sebou ťažké zápočty a som uprostred pesimistického týždňa. Nemusím snáď vysvetlovať. Nechuť čokoľvek robiť a hlavne sa učiť, zvýšená miera nadávok, zvýšená potreba spať a žiadna potreba komunikovať s okolím. Aspoň nie s tým, pri ktorom nemôžem používať tie nadávky. Nemám rada túto časť jesene, keď už o štvrtej je tma. Vyvoláva to vo mne pocit vianočnosti a tie Vianoce sú sakra ďaleko a aj tak budú nanič, lebo sa budem musieť drviť skriptá ako najväčší bookworm. Vianoce. Ozaj, máte už darčeky?