Preniesli sme sa do spálne. Keď ma zložil na posteľ ako prvú, ostala som mu na perách. Vonku sa už stmievalo, a tak zažal lampičku na nočnom stolíku, nech si na mňa posvieti. Kľačal  na kolenách a skláňal sa nado  mnou podoprený dlaňami.  Ocitla som sa zakliesnená jeho telom ako štvaná zver. Jedným šikovným pohybom si vyzliekol tričko, čo  ešte viac umocnilo vôňu, ktorá ma miestami vedela poriadne odzbrojiť. Situácia nabrala rýchly spád a on sa tváril tak vážne, až mi to prišlo celé akosi komické. Moje  úškľaby  postupne prepukli do smiechu a to ho pravdepodobne mierne  rozrušilo. Začal si byť neistý. Prezradil ho pohľad.  Možnože začal pochybovať o správnosti a dokonalosti zvoleného postupu.  

„Prepáč, prepáč,“ začala som sa ospravedlňovať pomedzi bozky.

„Čo ti je smiešne?“ na chvíľu sa odtiahol, zdvihol obočie a uškrnul sa.

„Ale nič, vážne, pokračujme ďalej,“  potláčala som smiech a snažila sa nahodiť serióznu tvár. No nejako mi to nešlo, nedokázala som sa sústrediť a ovládali ma návalové kŕče chichotu. Keď mi prešiel perami po krku, vybuchla som smiechom. Prestal, pozrel sa mi nechápavo do očí a spýtal sa len pohľadom, tentoraz bez slovného vyslovenia otázky.

„Vieš, pripadám si v tejto polohe ako korisť,“ vyriekla som zo seba takmer piskotom, „nemohli by sme sa vymeniť?“ Naznačila som ukazovákom, že sa prehodíme rýchlosťou blesku. Pravou nohou som sa zakvačila o jeho pás, vyšvihla sa a tou rýchlosťou blesku som sa zošuchla dole z lôžka. Môj rachot z pádu utlmil akurát tak koberec. Totiž nemala som  predtým ani vzdialenú predstavu, že sa vlastne nachádzame na úplnom kraji postele. Ostala som ležať na zemi a rehotom som nakazila Henryho, ktorý keď ma tak videl, rezignovane si ľahol na chrbát.

„Tak toto sa stáva akurát tak vo filmoch. Nie si ty  náhodou vystrihnutá z nejakej komédie?“

„Myslím, že sme obaja z toho istého filmu.“

Nemala som síl zdvihnúť sa, a tak som si zvykala na svet spod postele. Ležali pod ňou kopy zviazaných ženských časopisov. Upútalo to moju pozornosť. Ženských? Žeby to boli zbierky jeho mamy? Sestry? Veď ani neviem, ako je na tom rodinne. Pomaly sa moje telo doplazilo späť k nemu. Ľahla som si na bok a podoprela hlavu dlaňou. Dívala som sa, ako pokojne dýcha a pobavene pozoruje strop.

„ Tie časopisy pod posteľou sú tvoje?“

Prikývol, no pohľad na strop nezmenil.

„Ty čítaš ženské časopisy?“ 

„Áno, je to až také zvláštne, že sa tak čuduješ?“ obrátil ku mne hlavu a mne mäklo srdce pri pohľade na jeho zraniteľnosť v tej chvíli.

„Nie,“ zaklamala som, „ len by ma zaujímalo, prečo práve ženské. Nehovor mi, že tlač pre mužskú časť populácie je pre teba nedostatočná.“

„Možnože chcem lepšie spoznať ženskú dušu.“

„Ženskú dušu?“ zvýšila som hlas s úškrnom.

Prikývol.

„Takýmto spôsobom?“ nedalo mi.

„Aj takýmto spôsobom. Aby som mal predstavu, ako to funguje na tom druhom brehu...  Čo ženy chcú, o čo im ide a tak,“ snažil sa mi vysvetliť.

„Aby si sa im dostal ľahšie do nohavičiek, čo?

„Nie tak úplne. Fakt ma to zaujíma. Baví ma ten proces skúmania,“ zatváril sa obranne. Tušil, že mu neverím. Zabávala som sa. Dostatočne. A bolo mi  to zrejme vidieť na tvári.

„Vybral si si fakt dobrý kanál do ženskej duše,“ poznamenala som ironicky, „veď sú to samé drísty, čo tam píšu. Zhliadnuteľné sú  jedine ak tak obrázky.“

„No sedí to na drvivú väčšinu žien.“

„Ale nehovor, rád by si nás mal v nejakých dokonale šliapajúcich šablónach, nech je cesta ľahká a priechodná. Ako manuál. Však?“

„Aj to nejako tak funguje, no to len ty nezapadáš do žiadnej šablóny,“ povedal priam posmešne.

„Hmm...,“ zdvihla som  pyšne nos , „budem to brať ako kompliment.“  

Ešte som stihla nahodiť urazený výraz, no hneď na to som prekypovala zvedavosťou: „ Čo také zaujímavé si sa ešte dočítal, o čom si nevedel?“

 Položila som si hlavu na vankúš vedľa neho, počúvala, ako pomaly rozpráva a horko-ťažko prekonáva driemoty.

Zaspal. Za oknami sa kompletne zotmelo. Len tiché svetlo z lampy mäkko hladilo jeho črty tváre. V takýto magický moment pôsobil výnimočne bezbranne. Pobozkala som ho na čelo a opatrne prikryla dekou , aby sa nezobudil. Nastal čas sa potíšku odplaziť domov.