Sedí naprostred izby, opretá o bočnicu váľandy. Okolo nej ešte pár vecí, práve triedi čo má ešte vyhodiť a čo si nechá na pamiatku. Pred ňou na zemi poukladané kôpky starých fotografií, účtov, listov, výstrižkov z novín (jej zbierka obľúbených hercov a spevákov) nalepených do starého zošita premiešaná s obrázkami a rukou písanými poznámkami. Medzi kolenami drží starú krabicu od margarínu a z nej pomaly vyberá list po liste, každý prezrie, pousmeje sa, alebo zamračí a uloží ho na niektorú z kôpok. Vyvolávajú v nej kopu spomienok, pred vnútorným zrakom sa jej premietajú obrazy minulých rokov a tvár sa jej mení ako jarná obloha. Opäť sa jej rozžiarila úsmevom, v ruke malý plechový prstienok, dostala ho od svojej detskej lásky, keď si spolu za pár halierov kúpili pri kolotočoch “mačku vo vreci” – v malých vrecúškach boli ukryté rôzne predmety. Ona vo svojom našla píšťalku a Ado, jej kamarát, ochranca a večný tieň, našiel prstienok. Aj dnes sa musí usmievať nad jeho rozžiarenou tvárou a chvejúcou sa rukou, keď jej ho podával. Ba ktovie či je už ženatý, je to tak dávno čo ho nevidela.

Vtom sa rozletia dvere, papiere nadskočia a od dverí sa ozve rezký hlas jej spolubývajúcej: “Tak čo, zbalená?” Od prekvapenia zalomí rukami: “ Čo tu padla bomba, kde si to mala všetko schované? Len mi nehovor, že to všetko berieš so sebou. Čo si sa zbláznila? Vyhoď to, samé rárohy.” Vety, ako guľometná paľba, nie a nie prestať. Už ani nepočúva čo jej hovorí. Zareagovala až keď s ňou potriasla: “Eva, počúvaš ma?” Prekvapene na ňu pozrela: “No konečne, už som myslela, že si na baterky a došla ti šťava. Pýtam sa, či ti s niečím nepomôžem.” žiadna odpoveď. “Eva, čo je s tebou, obledla si ako stena. Čo to máš?” Podala jej malú fotografiu. “Ach, bože, teba to ešte nepustilo?” Z fotky sa usmieval kučeravý chalan s modrými očami, jamkami v lícach, Janina prvá a ak to takto pôjde ďalej i posledná láska. Vedela o nich skoro všetko. Bol od nej asi o sedem rokov starší. Eva bola len také nohaté decko, keď sa s ním spoznala. Za ním sa točili snáď všetky baby z okolia, Evy sa zas báli aj chalani ako čerta, kto neušiel pred jej jazykom, ľahko mohol poznať jej päste. Dodnes nechápe ako sa tí dvaja dali dokopy. Odkedy ho však Eva poznala začala sa meniť. Akosi zženštela, bola pokojnejšia, už nevrazila do izby s revom indiánskeho bojovníka, v šatníku sa objavili okrem rifiel a tričiek rôzneho druhu, šaty, sukne, blúzky. Keď raz prišla na intrák s novými lodičkami na tenkých opätkoch, neverila vlastným očiam.

Bolo to pred koncom školy. Eva prišla celá vyplašená na intrák, vraj neprišiel na schôdzku. Bála sa volať k nim domov. Tak požiadala ju. Dozvedela sa, že spadol z bicykla, nie je polámaný ani vážnejšie zranený, ale pre istotu si ho nechali v nemocnici na pozorovanie. Nevinná správa a predsa…Neurológom sa čosi nepozdávalo, poslali ho na vyšetrenia do Bratislavy. Len od kamarátov sa dozvedeli, že ho museli operovať, našli mu nádor na mozgu. O pár mesiacov, dostala Eva správu, že zomrel. Zosypala sa.

Bóže, ale veď už je to toľko rokov. Myslela si, že už naňho zabudla. “Eva, neplač, Eva…, no tak, …” Sadla si k nej na zem, objala ju okolo pliec. “Pozri, nechaj to tak, veď nejdeš na druhý koniec sveta. Mne to tu nebude zavadzať, ak si doma dáš všetko do poriadku, prídeš si pre toto tu. Nechaj to tak, lebo to nedobalíš.” Zdá sa, že sa Eva, konečne upokojila.

“Zlatá Heda, ako si zvyknem byť bez nej. Má pravdu, budem si musieť švihnúť, ak chcem stihnúť vlak. Doma ma čaká kopu starostí a ja tu plačem nad niečím čo sa i tak nezmení.” Pomyslela si Eva a pomaly vložila fotku späť do margarínovej krabice. “Odlož to niekde, prídem si po to neskôr. Prepáč, nedokázala som sa ovládnuť.”

Rýchlo spolu zbalili kôpky do druhej krabice, niektoré fotky si Eva dala do ruksaku k ostatným veciam, zviazala ho a odložila do kúta. “Tak, ešte sa prezliecť a padám.” Posledný pohľad po izbe, kde strávila toľké roky a kde, ktovie kto bude žiť miesto nej. Obliekla si vetrovku, skočila do topánok, ešte čiapku a šál, ruksak a…objatie s  Hedou a poďme. Pohľad na hodinky, môjtybože, ja to vážne nestihnem. Ešte aj prší? Čo je toto za január? Nepamätá si takýto začiatok roku. Akoby aj nebo nad ňou plakalo. Pred pár dňami dostala správu, že otca odviezli do nemocnice, vraj je to s ním vážne. Nevidela ho už niekoľko rokov. Načo. Nikdy si nerozumeli, čo si pamätá boli stále v sebe. Nevie prečo, ale pre všetko sa s ním hádala. Keď končila základnú školu, postavila si hlavu, odišla na učňák, chcela z domu, chcela na internát. Nikto to nechápal, mala výborné známky, pokojne mohla ísť na gymnázium, ale komu mala vysvetľovať, že by to doma nevydržala? Že bola mama chorá vtedy ani netušila, správa o jej operácii a telegram o jej smrti boli ako rana z dela. Vinila pre to otca. Nemohla mu to odpustiť. Na pohrebe s ním ani neprehovorila. Zbalila si svoje veci a odišla z domu. Vôbec nerozmýšľala nad tým z čoho bude žiť. Po čase prišiel otec za ňou, doniesol jej vkladnú knižku, vraj mama jej šetrila na veno a keď nechce chodiť domov, bude jej aspoň posielať peniaze, len nech povie koľko potrebuje. Otočila sa mu chrbtom a odišla. Naposledy ho videla u notára na pozostalostnom konaní. V tvári strhaný výraz, vyhasnutý pohľad, zhrbená postava. Opäť má ten obraz pred očami. Ani nevie čo jej vtedy notár hovoril. Podpísala papiere a bez pozdravu odišla. Otca odvtedy nevidela.

Pred pár dňami jej prišiel list od tety, že otec odpadol v robote, museli ho odviezť do nemocnice, pýtal sa na ňu, vraj :”…už si dosť stará aby si trucovala ako malé decko, o mnohom si nemohla vedieť a mnohé chápať, bolo by načase aby si sa s ním uzmierila.” zarezonovala jej posledná veta tetkinho listu v pamäti.

Stiahlo jej hrdlo, dlho váhala kým zdvihla telefón na informáciách si vyžiadala číslo telefónu nemocnice, kde údajne odviezli otca a zavolala tam. Ošetrujúci lekár ju upokojil, otec je pri vedomí, mal by sa dostať z toho. Pokiaľ nezmení životosprávu, nebude to už len zlyhanie obehového systému …v takom prípade mu veľa času nezostáva. Rozhodne už nemôže žiť sám, bude potrebovať celodennú starostlivosť.

Bol to šok. Čo teraz. Jediné čo z toho chápala, že bude potrebné postarať sa o otca. Ako, to nemala ani potuchy.

Prijme ju vôbec domov? A zvládne vôbec komunikáciu s ním? Jedno vedela naisto, treba mu pomôcť. Najbližší víkend odcestovala za ním.

Našla ho na izbe ešte s ďalšími dvomi mužmi, bol hrozne vychudnutý, zarastený, strapatý. Srdce jej bilo až v hlave. Keď ju zbadal, oči mu zažiarili radosťou, ale v momente sa zamračil: “Čo tu chceš, načo si prišla.”

“Ahoj, tiež ťa rada vidím.” vyletelo z nej ako odpoveď. Sused napravo prskol smiechom a chytro sa im otočil chrbtom. “Teta mi písala, že si v nemocnici, prišla som sa teda pozrieť na teba reku či niečo nepotrebuješ.”

“Nič nepotrebujem, nemusela si sa unúvať, tetka tiež musí všetko vykvákať, len nech sa mi tu objaví, ja jej poviem svoje..” Kasal sa o dušu. Vtom sa otvoria dvere a tetka v nich. “Ičko, už som tu…Evka, Evička moja…” rozleteli sa jej ruky a Eva sa stratila v náručí robustnej ženy, nehľadiacej na to že nie sú sami.

“Kedy si prišla, dieťa moje? Ako sa mi máš, ukáž sa, no z teba je hotová slečna” Eva zazrela jedným okom ako na ne otec najprv škúlil a potom mu začalo potrhávať kútikom úst, nevedela či od dojatia, alebo či tak komicky vyzerali. Ako ju teta zvŕtala, začula otca zahundrať,” Teraz neviem som ja maród a prišla si pozrieť mňa. alebo udusiť mi dievku.”

“Nefrfli,” odsekla teta, “Evičku som nevidela koľké roky, teba len pár dní. Ostatne aký maród, davaj z postele, nehanbíš sa vyvaľovať sa tu, keď prišli za tebou také krásavice?” Už sa natriasali paplóny na oboch susedných posteliach od pritajovaného smiechu. Eva si až teraz uvedomila, aký je jej otec bezbranný voči vlastnej sestre. S hundraním vyliezol spod paplóna, obul papuče, zobral si župan a už ich šupoval na chodbu. “Nerob mi tu hanbu, čo toľko vykrikuješ…“ dohováral sestre. Eve však neušlo, že má v očiach iskričky, aké u neho už dávno nevidela. Evidentne mal z ich návštevy radosť. A ešte zvláštnejšie bolo, že ona sama pociťovala akési vnútorné uspokojenie. Prvotný strach opadol. Boli to nakoniec celkom milé dve hodiny, tetka ústa nezavrela, vlastne sa jej podarilo preklenúť priepasť, ktorá bola medzi ňou a otcom.

Keď sa lúčili, povedal jej: “Príď už konečne domov, Neboj všetko je tak ako keď si odišla.” a vložil jej do ruky kľúč.

Ktovie. Veď uvidí. Za pár hodín bude doma. Otca zajtra privezú z nemocnice, musí teda dať všetko do poriadku. Tetka jej sľúbila prísť pomôcť, … len aby stihla ten nešťastný vlak…

“STOJ!”, výkrik ju vytrhol z myšlienok. Prekvapene sa pozrela okolo seba. Vôbec si v zamyslení nevšimla, že prichádza k priechodu pre chodcov. Nejaký chlap ju zdrapol za plece skôr ako vletela pod kolesá auta. Pred spŕškou špinavej vody ich to však ani jedného nezachránilo.

“Ženská bláznivá, kam tak letíte!?”

“A to si myslíte, že tam skôr dôjdete s polámanými hnátami?”

Ostrý tón hlbokého mužského hlasu ju prinútil zdvihnúť oči. Už už by sa bola do neho pustila, čo ju zdržuje, ale pohľad naň ju rozosmial. Jeho elegantné oblečenie po výdatnej sprche vyzeralo skôr ako odev bezdomovca, tvár samá šmuha od toho ako sa pokúšal bielou vreckovkou zotrieť zvyšky blata.

“No vy ale vyzeráte.” vyletelo z nej skôr ako sa začala opäť smiať.

“Nevyzeráte o nič lepšie.” odvrkol urazeným tónom. Chcel jej ešte riadne vynadať, ale pohľad na ňu ako sa snaží zadržať ďalšiu salvu smiechu nakoniec rozosmiala i jeho.

Stáli tam v ruchu ulice, rozosmiati, zabudnúc na čas i hrozné počasie toho dňa.

“Preboha, vlak.” zhíkla Eva. “Ďakujem, že ste ma včas zastavil, ale už naozaj musím bežať. Je mi ľúto, že ste si zničil kabát, ale ak by som sa mohla nejako revanšovať… zavolajte mi, ” podala mu vizitku a stratila sa v dave ľudí, ktorí práve prechádzali na druhú stranu cesty.

Zostal tam stáť, s malým lístočkom v ruke s úsmevom na tvári. Zvláštne stretnutie. Pokrútil hlavou, pozrel sa na seba, vzdychol si a vykročil za svojimi povinnosťami. Už bol rozhodnutý, určite jej zavolá, ale nie kvôli kabátu…