Ak niekde existuje väčší neporiadok, ako na mojom stole, tak je to jednoznačne moja hlava. Taká nezdarená. Už snáď celé veky, celé storočie. Niekedy sama ľutujem, že som žena.

Predpokladám, že muži to majú akési ľahšie. Majú nadhľad, to určite. Nezaoberajú sa maličkosťami, proste to berú, ako to príde.

Ale čo ja, čo ja. Tie moje nešťastné pocity. Ono, je to fajn, keď mi denne napíšu dvaja traja kamaráti, aby sa mi posťažovali. Jasné, ja rada pomôžem, ten origoš pocit, že som v tomto svete dôležitá je na nezaplatenie. Ale.. čo ja? Komu čo poviem ja? Nedokážem to. Hanbím sa za svoje pocity. Teda, nehanbím, ale.. neviem ich vyjadriť. Že mi chýba mama. Že mi chýba otec. Že mám len  19 rokov a mala by som sa tomu úmerne chovať, ale akosi to nejde. Že neverím chlapom a asi ostanem naveky sama so 72 mačkami.

Ha, mala by som asi začať odzačiatku. Pekne si to prehrať za sebou. Robiť zamyslenia, závery, úsudky, denne si dať nejaký citát, predsavzatie alebo fakt, čo ma posunie ďalej. Nielen čumieť na tony a tony skrípt a papierov, ktoré mi dávajú zmysel po intelektuálnej stránke, ale citovo som vlastne vyprahnutá chudera. Cítim sa smutne keď každý vo mne vidí svojho psychiatra, a ja som vlastne psychopat. Ale niekde sa začať musí: má to ten počiatok "psycho", niečo na tom bude. Psycho, psyché.. hm.. duša... Asi mi už začína preskakovať. Z toľkej kávy a nedostatku spánku.

Tak začnem decentne...

"Záleží len na tebe, aký budeš mať deň. Môžeš sa ráno zobudiť a povedať si: som unavený, nevládzem, je škaredo, mám toho veľa, budem mať zlú náladu. Ale rovnako si môžeš povedať: dnes je o dva stupne viac, dnes som nezaspal, dnes to bude fajn. Sám si tvorcom vlastných dní..."