„Kovalentné väzby sú slabšie ako iónové. V organickej chémii sa ale najčastejšie stretneme práve s kovalentnými. Môžu byť jednoduché, dvojité a trojité. Jednoduché sú sigma....“ plynulý profesorkin výklad zrazu prerušil môj tlmený výkrik. Niekto sa zrazu objavil vedľa mňa v lavici a položil mi ruku na rameno. Zľakla som sa a zhíkla. Všetky pohľady v triede sa upreli na mňa. Vypadlo zo mňa len: „Pardon.“ Celá červená som sa pustila do horúčkovitého písania poznámok, dúfajúc, že sa to nejakým krátkym tichom taktne vyrieši. Chvalabohu, stalo sa tak. Profesorka pokračovala vo svojom výklade. Zdvihla som hlavu a utvrdila sa v tom, čoho som sa bála. Zase ona.

„Viem, prečo si tu, ale si si vybrať vhodnejšiu chvíľu,“ zašomrala som.

„Ja si vyberám len tie najvhodnejšie chvíle, neboj.“

Odvrátila som sa od nej a začala písať poznámky.

„Pohádali ste sa, že?“ Chvíľu bolo ticho. Snažila som sa ju ignorovať. No nenechala sa len tak ľahko odbiť a pokračovala: „A nemyslíš, že za to môžeš ty?“

„Ach. Určitým spôsobom a do určitej miery samozrejme áno. Ale nie len ja som na vine.“

„Si si tým istá? A prečo ste sa pohádali?“

„Však to vieš, tak načo sa pýtaš. Inak vidím, že hrdlo sa ti hojí. To nie je dobré znamenie.“

„Ako pre koho,“ uškrnula sa. „No ale neodbočuj od témy. Pohádali ste sa, lebo to všetko kazíš.“

„A čím to kazím ja?“ teraz ma fakt nasrala.

„No už len tým, aká si intolerantná. Prečo mu berieš právo mať vlastný život? Nemôžeš od neho čakať, že sa teraz len a len kvôli tebe zmení. Na to máš príliš nízku hodnotu.“

„Ty to nechápeš. Ja nechcem, aby sa zmenil. Ja to chcem tolerovať. Chcem sa s tým zmieriť. Ale potrebujem troška času.“

„No ale ten čas. Už to začína. Už sa to kazí. Lebo kráľovná potrebuje čas.“

„A to mám byť neúprimná? A dusiť to v sebe? Aby som raz úplne vybuchla, hej?“

„No napríklad. On ťa svojimi problémami nechce zaťažovať, ale ty nielenže ho trápiš svojimi banalitami, ktorým dávaš tak vznešený názov, že problémy, ale ešte sa na neho aj urazíš za to, že chce byť ohľaduplný.“

„Ja som sa neurazila. Ja som sa sklamala a to je rozdiel. Myslela som si. Že existuje určité „my“, že sme dvaja, že si budeme pomáhať, že sa budeme ľúbiť, a že budeme mať spoločný život, nie každý svoj. On sa predo mnou opevnil v akoby nejakej bašte. Ale ja sa ju len snažím zbúrať.“

„Ale to od neho nemôžeš chcieť, aby sa ťa pustil až tak k telu, preboha. Však teba je veľmi nebezpečné púšťať si k telu.“

„Ale o tom to pre mňa je, nechápeš? Žiť spolu, nie každý sám. Pre mňa vzťah neznamená dať si párkrát pusu, párkrát sa spolu vyspať. Chcem sa mať o koho oprieť, a chcem, aby sa aj on oprel o mňa. Nie uzatváral predo mnou. Ja viem, že riešiť niektoré jeho problémy nedokážem. Ale ja si ich chcem aspoň vypočuť a tým mu pomôcť. Presne tak, ako by mi vadilo, keby sa on nezaujímal o moje problémy, presne takisto mi vadí, že sa mi so svojimi problémami nechce zdôveriť. Ja nie som len husička, ktorá sa na svet pozerá cez make-up. Ja mu chcem pomáhať.“

„A komu kedy pomohlo, keď sa vyrozprával? Nie, vážne.. Hmm? Tebe to niekedy pomohlo? Pozri sa na seba. O mne si dokázala hovoriť snáď celé hodiny, písala si o mne básne. A čo ti na tom pomohlo? No nič. Aj tak sme sa stretávali často, a možno ešte častejšie ako predtým. Keby si si ma tak nepripustila k telu, možno by si sa ma ľahšie zbavila. Ale teraz to už nejde, lebo za tie roky soms a stala tvojou súčasťou. Ale on ňou ešte nie je. Jeho ľahko strtíš. A práve tým, že sa mu budeš miešať do života. Nestrkaj frňák tam, kde nemáš.“

„Ale však mám právo miešať sa mu do života. Alebo aspoň vedieť o jeho problémoch, nie? Však spolu chceme byť celý život. Tak prečo ma od seba odháňa?“

„Komu niet rady, tomu niet pomoci. Rob si čo len chceš.“

„Dávajte láskavo pozor na hodine. Na tej stene nie je nič zaujímavé,“ prerušil náš rozhovor učiteľkin hromový hlas. Premkol ma pocit beznádeje a strachu. Ja ho nechcem stratiť. Nikdy ho nechcem stratiť. Ale radšej fakt budem dávať pozor.