To som si teda dal, keď som si na tento fejtón vybral akurát túto tému. Že prečo sa u nás tak kradne. To som si teda zavaril. Keby som bol položil otázku inak, napríklad: Kedy sa u nás kradne? odpovedalo by sa mi jednoduchšie: Kedysi sa kradlo potme, dnes sa kradne aj zavidna. Otázka mohla znieť aj takto: Komu sa kradne? Odpoveď: Voľakedy sa kradlo bohatým, dnes je to jedno, sociálne postavenie okradnutého nehrá rolu. Na otázku "Čo sa kradne" sa už odpovedá ťažšie, pretože vždy sa kradlo všetko, čo nebolo priklincované. Ak chceme byť duchaplní, dodáme, že dnes nie je nič priklincované, lebo aj klince niekto ukradol. Otázka "Ako sa kradne" je mimoriadne závažná. Odhaľuje čosi podstatné. Naznačuje nám, že dnes sa kradne bezostyšne, teda že to vlastne ani nie je hanba. To je novinka, to kedysi nebývalo. Byť zlodejom bolo, ak sa to tak dá povedať, poctivé remeslo. Bol to tvorivý prejav istej sociálnej skupiny, ktorá spolu s vykonávaním tohto remesla niesla aj náležité z toho vyplývajúce následky. Jedným slovom - po priestupku nasledoval trest. V dnešných časoch sme svedkami nevídanej devalvácie zlodejského remesla. Kradne kdekto, hocičo, kedykoľvek a hocikomu, kto nedáva pozor. A kto dáva pozor, zistí nakoniec, že ho okradli o čas. O ten čas, ktorý musel obetovať tomu, že dával pozor. Kradne sa nekultúrne, alebo, ak chcete, nekultivovane. Znie to nepravdepodobne, ale aj zlodejstvo mávalo svoje pravidlá, svoju etiku. Odmietalo napríklad syndróm nenažranosti. To znamená, že sa kradlo s mierou. Pred tridsiatimi rokmi mi "princíp miery" vysvetlil jeden mäsiar. Povedal: "Každý deň mi ide do vrecka tisíc korún bez toho, že by som pohol prstom. Dôležité je, aby som na druhý deň nechcel dvetisíc, potom tri- atď. Musím držať na uzde svoju chamtivosť." Tomuto vravím kultivovaná zlodejina. Kultivovaná zlodejina je, keď zo sumičky, ktorá príde z európskych štruktúr do našej krajiny, zmizne, povedzme, desať percent. Kam to zmizlo, pýtajú sa zvedavci. Cestou sa vysypalo, odpovedajú znalci. Ale keď zo sumičky zmizne šesťdesiat percent, tu už niet pochýb, že syndrómu nenažranosti chýbajú akékoľvek brzdiace mechanizmy. Dostal zelenú. A to je zle, pretože to nemá koniec. To rastie ako snehová guľa, to naboptnáva takým tempom, že geometrický rad je proti tomu šuviks.
        Možno tušíme, prečo je to tak. Možno nám čosi napovie starý vtip o Mojžišovi, ktorý zostúpil z hory a povedal svojim ľuďom: Hovoril som s Bohom. Mám pre vás dve správy. Jednu dobrú a jednu zlú. Tá dobrá je, že zo sto prikázaní sa mi to podarilo skresať na desať. A teraz tá zlá: "Nepokradneš" zostáva.
        Nie som Mojžiš a mám pre vás len jednu správu: prikázania momentálne neplatia. Neplatí ani to, čo kedysi povedal Jean Cocteau: Svedomie nám nezabráni zhrešiť, bráni nám z hriechu sa tešiť. Možno povedať, že tu vládne radostná nálada.

Zdroj: Milan Lasica: Spoza dverí, IKAR 2003
------------------------------------------------------------------