Ešte stále pokračuje náš prvý deň cestovania po Provensálsku. Z mestečka Menton sme sa vydali do neďalekéko kniežatstva Monako. Prvé čo ma na Monaku upútalo bol prístav s neskutočne nádherne modrou vodou, v ktorom kotvili žiariace lode, jachty, loďky a člny. Nad prístavom sa miešala zmes skalných stien, v ktorých boli pricapené domčeky, domy a honosné budovy. Všetko toto bolo  obalené zeleňou, palmami a kvetmi všetkých farieb. Potom zase skaly a nad nimi neskutočne krásna modrá obloha.  Monako je druhý najmenší štát na svete s rozlohou asi dva kilometre štvorcové. Všetko je to tam nalepené jedno na druhom, pritom to vyzerá úhľadne a honosne. Nie je nič výnimočné, ak vojdete do nejakej budovy a zostúpite, prípadne vystúpite niekoľko poschodí výťahom a budete na inej ulici, prípadne v inej štvrti  Monaka. Všade okolo sa miešajú vône mora a vône závanu vetríka z kopcov nad mestom.  Asi najznámejší obvod, Monte Carlo je jedným zo štyroch hlavných obvodov Monaka. Monako má približne 30 000 obyvateľov. V tomto miništátiku sa to len tak hemží rôznymi udalosťami. Konajú sa tu televízne prehliadky, výstavy výtvarného umenia, hudobné festivaly, módne show a aj športové podujatia  ako Rallye Monte Carlo, závody Fl, jachtárske súťaže a iné.  Vrátim sa ale k nášmu zájazdu. Autobusom sme sa vnorili do úzkych a kľukatých monackých uličiek a raz sme sa kľukatili hore, raz sme sa kľukatili smerom dole. Po dlhšej dobe sme  vošli do veľkých kamenných úst a ocitli sme sa v útrobách poschodového parkoviska hlboko v skalnej stene.

Tu začala naša niekoľko hodinová púť po Monaku. Pohyblivými schodami a následne výťahom sme sa ocitli pekných pár metrov vyššie, priamo vedľa Oceánografického múzea. Nešli sme však hneď spoznávať morský a podmorský svet  múzea. Mali sme niečo okolo dvoch hodín do obeda a vtedy sa pred kniežacím palácom striedala kniežacia garda, čo bola turistická rarita, ktorú sme tiež chceli vidieť.

Vybrali sme sa teda od oceánografického múzea cez krásny park ku katedrále Notre Dame Immaculeé (Katedrála nepoškvrnenej Matky Božej). Tam sme sa aj zastavili a obzreli sme si ju zvonku aj z dnu. Katedrála stojí na mieste prvého farského kostola v Monaku postaveného v roku 1252, ktorý bol zasvätený svätému Mikulášovi. V Katedrále je pochovaných  veľa vládcov a ľudí z rodu Grimaldiovcov, vrátane  Rainiera III. a Grace Kellyovej.

Od katedrály sme sa vydali k asi najväčšej turistickej atrakcii, ku kniežaciemu palácu. Nachádza sa v štvrti Monaco-Ville na skale vysokej asi 60 metrov nad morskou hladinou. Pôvodne to bola pevnosť, ktorá bola v 17. storočí premenená na kniežací palác žiarivo bielej farby. Asi najväčší magnet na turistov je striedanie kniežacej gardy oblečenej v bielych uniformách pred palácom (v zime má garda modročierne uniformy). „Predstavenie“ sa začína o 11:55 a trvá asi 10 minút. Presne o 11:55 to začalo. Povely veliteľa gardy, premiestňovanie zbraní z pliec k zemi a naspäť na plecia, presuny, otáčanie vojakov, zvuky bubnov a trúbiek, cvakanie topánok o dlažbu a cvakanie fotoaparátov turistov.  Impozantná prehliadka pri veľkom dave zvedavcov. Nakoľko sme na toto show prišli asi až desať minút pred začiatkom, ušlo sa nám až druhý rad medzi zvedavcami. Chcel som mať ceremoniál natočený na videu a neostávalo mi nič iné, len filmovať s rukami nad hlavou naklonenými mierne dopredu. Po desiatych minútach točenia,  snažiac sa neroztriať záber som si myslel že mi už už ruky uletia a nechajú ma na zemi bezrukého.

Po výmene členov gardy sme sa vydali opäť cez krásny park ku oceánografickému múzeu. Je to unikátne múzeum, kde sa nachádzajú vo veľkých a aj v menších akváriách (údajne je ich okolo stovky) morské  živošíchy, ďalej sa tu nachádza množstvo exponátov, či sú to makety lodí, mapy, kostry, či vypchávky morských živočíchov a iné exponáty, ktoré vypovedajú o slávnych oceánskych expedíciách. Toto múzeum bolo založené  v roku 1911 kniežaťom Albertom I..  Budova múzea je vtesnaná z časti do skalného masívu. Dlhú dobu tu pôsobil ako riaditeľ aj známy oceánograf a vedec Jacques Yves Cousteau. V priestoroch múzea sa nachádza  niekoľko vedeckých laboratórií a meteorologická stanica.

Po prehliadke oceánografického múzea sme sa vydali opäť cez ten istý krásny park ako po dva krát predtým, ku kniežaciemu palácu a od neho sme sa pustili serpentínami  zo skaly dole do prístavu. Odtiaľ tunelom, kade sa preháňajú formule F1 sme sa aj my, ale v protismere, pekne pešky prehnali týmto  tunelom a následne sa prehnali tiež v protismere jazdy formúl strmými zákrutami ulíc Monte Carla ku svetoznámemu  kasínu. Tak to je iný svet. Luxus dovtedy videného Monaka sa znásobil pri pohľade na odstavené limuzíny a neskutočné športiaky v okolí kasína.

Tu vsuniem jedno moje zamyslenie, keď som sa pristavil pri krásnom bielom Ferrari, zapísané už skor.

Také auto si kúpim aj ja ak budem väčší… Na také auto si musím našetriť –raz – možno. Keď budem väčší ako som. Alebo keď budem mať viac rozumu a teda budem aj vedieť ako si na také auto našetriť. Možno je len jedna možnosť ako si na také auto zarobiť. Teda zarobiť si naň v jednom pozemskom živote. Jednoducho kradnúť a podvádzať. Lenže to radšej také auto oželiem a budem spokojný aj s mojou Cecilkou (C3). Je pekne modrá, francúzska, odvezie ma kde potrebujem… a ja aj tak málo potrebujem. Ale snívať o takomto tátošovi budem aj tak. Nádherné biele Ferrari s tátošom v znaku. V Monte Carle to nebolo jediné fáro čo som videl. Bolo ich tu veru niekoľko čo malo na cenovke o nejakú nulu viac ako moja Cecilka. Ale toto Ferrari bolo u mňa No.1. A ešte k tomu z Dubaja. Neláka ma síce život v Dubaji, len pri vidine Dubaja sa mne a iste aj iným vynorí vidina bohatstva. To ma tiež neláka. Nie žeby som bol sadomasochista a bránil sa peniazom. Tie ja rád. Ale byť super bohatý by ma nebavilo. Báť sa o majetok, byť postihnutý chorobu bohatnúť viac a viac. To nie. Mne by stačilo mať na to, čo by som práve potreboval .

A zase späť do reality. Sprvu som sa aj tešil návšteve vychýreného kasína.  Obzrieť to „hráčske doupě“. Vychytili sme sa teda s manželkou a aj s inými účastníkmi zájazdu ku vchodu do kasína. Vyjdem po schodoch, prejdem dverami a tam dvaja goriliaci v nažehlených oblekoch na mňa niečo francúzsky spustili. No nielen na mňa. Aj iných takto oslovili. Všetkých čo sme mali ruksaky na chrbtoch, alebo foťáky v rukách (mne ako správnemu japoskému turistovi sa foťák hopálal zavesený okolo krku na pupku). Pochopil som, keď mi ukazovali predpaženou rukou smer vedľa do chodbičky ku šatni, že tam treba odložiť batohy a foťáky a všetko väčšie. Možno ani s brokovnicou by ma priamo k ruletovému stolu nepustili. To ma ale nasrdilo. Najskôr v duchu  a potom aj nahlas som im stredoslovensky povedal: „Tak viete čo vy dvaja? Ak bez foťáka tak aj bezo mňa!“ A veru som ďalej ani nešiel. Však čo by som tam ja bez foťáka robil? Už len tam, kde sa smelo fotiť a nesmelo filmovať mi srdce trhalo. No dám si ja srdce roztrhnúť? Nemohol by som potom Proveslánskom chodiť. Musela by chodiť manželka sama. A ešte by si niekoho našla a to by som neprežil. Ostal som teda vedľa šatni s tým, že manželka pôjde obzrieť herne a ja ju tam počkám. Chvíľu som tam aj postával, ale zase ku mne pristúpil jeden ten goriliak a hovoril ukazujúc na vchodové dvere, že ak sa nejdem do šatne zložiť, aby som sa pobral pred budovu kasína. Zase som mu povedal rýdzou stredoslovenčinou že veru aj idem von. No a tak som nevidel vnútornosti vychýreného kasína.

Teraz už len stručne. Po návšteve kasína sme sa pobrali naspäť popri prístave do kamenných úst parkoviska, kde odpočíval náš autobus spolu so šoférmi, ktorí mali  predpísaný 9 hodinový odpočinok. Oni boli odpočinutí, my ostatní, podobne smrti unavení. Bol to náš prvý deň zájazdu a po skoro prebdenej noci v autobuse a návšteve Mentonu a Monaka  nás v myšlienkach ako magnet priťahovala hotelová izba, nech by už bola akákoľvek. A tak sme nasadli do autobusu a pobrali sme sa k  prvému nášmu noclažisku, do hotela v mestečku Saint Laurent du Var, ktoré je niekde pri Cannes vzdialené dosť veľa kilometrov od Monaka.  V posteli som myslel na sen, ktorý som si prial snívať a to, že som prachatý bezstarostný muž a v kasíne točím obrovské peniaze spolu s ruletou. Koťuha sen sa nestihol prisniť, lebo len čo som si na sen  pomyslel, už mi zvonil budík a bolo treba ísť na raňajky a za ďalšími miestami Provensálska, ktoré nás v druhý deň zájazdu čakali. Ale o tom v ďalšom pokračovaní nabudúce.

Tu je ešte pár záberov z Monaka: