Ešte pred rokom som navštevovala výlučne jazzové koncerty. Ale je ich málo a tak... Dnes bolo naše mesto živé. Aj kôli kresťanom, ale tak nejak na leto to tu celkom ožije. A hudba. A bola som šofér, preto s čistou hlavou.

Začína sa mi páčiť naša malosť. Lebo ona pozná jeho, kto pozná speváčku, vďaka nemu zisťujem, že speváčku poznám tiež. A potom on pozná gitaristu lebo ten gitarista pozná ju. A zistujeme že s gitaristovou sestrou sme chodili do školy. A klávesáka poznám z busu a speváčka je moja spolužiačka. A to som došla na koncert povodne koli pánovi B.Jobusovi.

Ty vole.

A páči sa mi, že francúzske veľvyslanectvo je 50km na západ a že frajer mojej kamošky pozná veľvyslanca. Rozhadzujem siete, nie som už študent. Baví ma baviť sa so študentami ako ne-študent. Študenti su vlastne najsamfasa ľudia, len chudáci o tom nevedia. Tvárim sa, že aj ja som jeden a pritom si nahákoidne užívam nezamestnanosť. A rozhadzujem siete. A lovím, s počestnosťou a chladnou hlavou, dnes dokonca aj s čistou.

Presúvame sa do sociálneho centra mesta. Bar, kde majú belgické pivo, ktoré si dnes nedám. Nechávajú ma pri stole samu. Odolávam chuti prihovoriť sa Francúzom pri vedľajšom stole. Veď predsa lovím počestne (upresňujem slovo lov-lovím prácu - nie chlapov). Aj keď som v miestnosti ostala s chlapmi, ktorí sa akože hrali s mobilmi. Mám v paži. Čím ďalej tým viac vecí.

A páči sa mi, kde som a opúšťa ma chuť vypadnúť z tejto krajiny. Zvláštne zistenie pri zelenom čaji a zvláštnej hudbe. Speváčka kričí: už viem aké to je neexistovať. A mne sa tie slová páčia páčia. A mňa osvecuje a slovensky prerečiem: This is my home!

Texty ktoré vraj skladali, keď si mysleli, že nebudú chodiť do práce na ôsmu.

A predsa dnes nie je večer o ničom. Aj keď sa segra dva dni nevrátila domov, aj keď nepijem a spievame si to o tých čerešniach pod blúzkou a hrá nám nejaký minimal z efemka.

Lebo žiarovka nad mojou hlavou opäť zablikala