Každý z nás určite urobil vo svojom doterajšom živote veľa chýb, za ktoré sa hanbíme a najradšej by sme na ne zabudli, alebo ak by bolo možné, tak by sme určite veľmi radi vrátili čas a všetko zmenili tak aby to bolo správne. Musím sa priznať, že už dlhší čas mám rovnaký pocit. Pocit, že ak by som vtedy možno trochu inak uvažoval, nemusel by som tu teraz sedieť a písať svoje deliť sa zo svojimi pocitmi a myšlienkami. Je tomu už dva a pol roka kedy som dá sa povedať šťastnou náhodou spoznal veľmi zaujímavú a milú slečnu.Zoznámil ma s ňou môj najlepší kamarát a keďže študujeme každý inde tak sme sa najprv spoznávali cez internet. Viem, na dnešnú dobu je to bežná vec no pre mňa ako introverta v tej chvíli nepredstaviteľná. Napriek tomu som si povedal, že by bolo na čase to prekonať a skúsiť to veď o nič predsa neide. Tak to šlo na moje prekvapenie celkom hladko písali sme si, mali sme toho veľa spoločného. Stále bolo o čom konverzovať. Takto to pokračoval dva týždne až kým sme sa osobne nestretli. Dovtedy som samozrejme poriadne ani nevedel čo je to láska na prvý pohľad a či niečo také existuje. No verte mi alebo nie, hneď ako som ju uvidel tak som to vedel. Spočiatku som tomu ja sám nemohol uveriť no počas toho víkendu, ktorý sme spolu strávili sa mi to ešte viac potvrdilo. Bál som sa, ale že to bude iba jednostranná záležitosť keďže ona bola, čo sa týka lásky a vzťahov skúsenejšia ako ja. No opak bol pravdou a cítila to rovnako. Tak sme si povedali že aj napriek diaľke (bola češka a študovala na inej škole) to skúsime a uvidíme ako to pôjde. Obidvaja sme rátali s tým, že sa to môže veľmi rýchlo skončiť, ale fungovalo to veľmi dobre. Milovali sme sa navzájom a aj keď sme spolu boli dva víkendy v mesiaci naše city nejak neochladli. Samozrejme, že boli aj nejaké menšie nezhody, ale tie neboli vážne a myslím si, že sú neodmysliteľnou súčasťou každého vzťahu. Čas teda plynul zoznámil som sa s rodičmi všetko bolo úžasné. Prišiel, ale čas prázdnin a my sme riešili ako ho budeme tráviť spolu. Nakoniec to dopadlo tak, že som bol skoro na celé letné prázdniny pozvaný k jej rodine. Pre moju mamu samozrejme nepredstaviteľné no nejak sa mi ju podarilo ukecať. Tak som sa postupne pripravoval na to, že strávim dva mesiace v podstate u cudzích ľudí. Práve za tento čas sa ukázalo, že sme doteraz veľmi dlho spolu neboli. Začali oveľa vážnejšie a častejšie hádky, proste sme si začali liezť na nervy. Už vtedy som dostal prvý signál k tomu, že by bolo najlepšie to ukončiť. No priznám sa bál som sa pretože som bol na ňu strašne naviazaný. Tak to pokračoval aj po prázdninách aj keď už to nebolo nikdy ako predtým. Stále hádky, výčitky a žiarlivosť z mojej strany sa podpísala pod to, že ma chcela nechať. Až vtedy som si uvedomil, že som sa správal ako korunovaný idiot a nevážil som si ju, ale na to bolo už neskoro. V strachu, že o ňu prídem som sa jej začal vyhrážať, že si ublížim ak ma opustí. Doslova som ju prinútil ostať. Hnusil som sa sám sebe, ale vtedy som myslel iba na to, že ju mám pri sebe. Nezaujímalo ma, že ku mne už skoro nič necíti, že so mnou nechce byť. Takto sa to ťahalo ešte nejaké tri mesiace. Potom už nastal definitívny koniec z ktorého som bol samozrejme veľmi zdrtený a trvalo mi dva mesiace kým som sa dal dokopy. Dnes po roku už viem kde všade som spravil chybu. Viem, že vtedy bolo najlepšie nechať ju ísť a nie nútiť aby som mnou ostala. Na to všetko je už však neskoro a ja som prišiel o to najcennejšie. Aj teraz na ňu niekedy myslím, ale už nie sme v kontakte keďže si to neželala. Verím, že ak teraz príde niekto rovnaký tak už viem ako sa mám zachovať. Viem, že treba najprv premýšľať a až potom konať pretože ak to urobíme opačne, dôsledky môžu byť katastrofálne.